Udalosť týždňa
Idlib.
Ďalšia demilitarizovaná zóna, vzdialenie prízraku humanitárnej katastrofy i novej migračnej vlny a uznanie inštitútu „umiernenej opozície“ Putinom sú všetko úspechy Erdogana zo summitu v Soči.
Za to, že „žiadna vojenská operácia nebude“ (Šojgu), však musel dostať Rus od Turka nejakú náhradu (bolestné), o ktorej sa dá spoľahlivo odtušiť, že Západu (NATO) sympatická nebude.
Udalosť II
Trumpova colná vojna.
Niektoré čínske obchodné praktiky – trebárs krádeže duševného vlastníctva – sú ozaj zrelé na sankcie, individuálne akcie clami posadnutého prezidenta však zaťahujú svet do pekiel obchodných vojen.
Azda ešte väčšia tragédia než obmedzenosť Trumpa je jeho „zaočkovanosť“ proti iným – jasne väčšinovým – názorom o škodách, ktoré svetu i USA spôsobuje jeho politika.
Udalosť SR
Imrecze.
Nech sa odvoláva a hovorí hocičo („nemienim sa podieľať na tomto politickom cirkuse“), na podvod rádovo 300 miliónov eur (iba škody EÚ), ktorému predsedal z pozície šéfa colníkov, iná reakcia než rezignácia byť ani nemôže.
Prémiová kauza OLAF, ktorá ohrozuje Orbánov primát v rozkrádaní zdrojov EÚ, má také parametre, že v lepšej demokracii by postavila pod otáznik aj nadriadeného ministra financií.
Kažimír však teraz môže ukázať – a aj ukáže – akú váhu majú roky mravčej píár práce na svojom obraze. Reči, že na oceňovanie čínskych tenisiek a mobilov strhla pozornosť potreba akýchsi štruktúr zabrániť Imreczemu v postupe na post ministra, majú tú chybu, že Kažimír ešte nie je zďaleka tak na odchode, ako si dohovoril s Makúchom (pozri nižšie).
