Ani mladícky švih a elán, ktoré vyžaroval okolo seba šéf rakúskeho predsedníctva, nerozmrazili realitu života, ktorá nie je naklonená zmierom a dohodám. Skôr prehlbovaniu sporov až do tej miery, že stretnutie v Salzburgu si lídri mohli pokojne odpustiť.

Zatiaľ čo v kauze migrácie sa prípravné, dvoj- či viacstranné zákulisné rokovania ukázali ako takmer zbytočné (zlyhané), v otázke brexitu je zrejmé, že riešenie – ak vôbec existuje – patrí na nepomerne užšie platformy než 27 + 1.
Je dokonale bizarné, že aj pri poklese na úroveň roku 2012 – čo je reálny stav – sa migrácia práve teraz stáva „najštiepnejším materiálom“ EÚ od jej vzniku.
Nebyť striedania garnitúr v Ríme, keď tá nová, populistická vláda trvá na tom, že Taliansko nie je „utečeneckým táborom EÚ“, ale iba prestupnou stanicou, by celá trauma roka 2015 už bola premlčaná a reformu by tlačili pred sebou až do novej krízy. (Ktorej kontúry nevidieť ani v diaľkach, hoci „alt right“ strašia, čo vládzu.)
Nátlak Talianov nasvietil v Salzburgu takú nejednotu pohľadov, že sa v nej zračí až prízrak rozpadu.