Autor pôsobí na Katedre všeobecnej a aplikovanej etiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Život ďalšieho motocyklistu pred pár dňami náhle ukončila svojou bezohľadnou jazdou sedemdesiatšesťročná vodička. Marián (38), po ktorom zostali dve malé detičky a manželka, sa vtedy práve vracal z pohrebu iného motorkára, Tomáša (27). Boli sme sa s ním spoločne rozlúčiť.
Skôr než som večer po Mariánovom pohrebe zaparkoval motorku ja, vodič zelenej Felície v poslednej chvíli strhol v križovatke volant a šmykom preletel okolo mňa tak tesne, že som na ľavej topánke cítil jemný dotyk jeho pískajúceho kolesa. Išiel rýchlo. Prednosť som mal ja.
Pokojne som mohol byť tretí v poradí. Mal som „šťastie“. Nakoniec, tento vodič to aspoň nejako ubrzdil. Sedemnásťročný chlapec, ktorý do mňa vrazil pred dvomi mesiacmi, nebrzdil vôbec. Pozeral sa „pod volant“ a v telefóne ma samozrejme vidieť nemohol...
Akoby sme neboli ľudia
Áno, viem, otrepaná téma, mám sedieť doma a nestalo by sa mi to. Zbytočná smrť mladých ľudí síce môže byť prekurzorom sociálnych zmien, ale pre niečo to zjavne neplatí o motorkároch. Je to naozaj zvláštne. Akoby to ani neboli ľudia.
Na ich smrť sme si jednoducho zvykli. Smejeme sa pri tom, lekári hovoria o „náhradných dieloch“, väčšina len pokrčí plecami a podľa komentárov na sociálnych sieťach sa mnohí doslova tešia, že je o jedného menej. Je pozoruhodné, ako vás zrazu nie je škoda, keď si presadnete na motorku...
Tento zvláštny fenomén si iste zaslúži krátky komentár, aspoň pár jednoduchých viet o tom, že motorkári sú tiež ľudia, že skutočný zabijak nemusí mať ani dlhú bradu ani holú hlavu a môže vyzerať presne ako vy, ale aj o tom, že pred krvavým fľakom na ceste nemusíme všetci iba bezmocne krčiť plecami.
Kedysi dávno som si v jednej armádnej príručke prečítal, že keď už sa vojak dostane do zajatia, mal by si čo najrýchlejšie dať dolu prilbu, aby vyzeral čo možno najviac ako človek a podľa možnosti nepripomínal „vojaka“.
Vzhľadom na surové komentáre, ktoré sa v súvislosti s nehodami niekedy objavujú na sociálnych sieťach, mám pocit, že aj tu je potrebné, obrazne povedané, „zložiť prilbu“ a ukázať ľudskú tvár.
