Slovensko-maďarské slovné prestrelky v súvislosti s prijatím novely zákona o používaní štátnych symbolov znovu potvrdzujú, že vo vzťahoch medzi obidvoma susedmi panuje prinajmenšom nevraživosť, prejavujúca sa až priveľmi vysokým prahom citlivosti na kroky druhej strany. Hymnová vojna, ako by sa dala najnovšia kauza v slovensko-maďarských vzťahoch nazvať, len potvrdzuje, že majú poriadny deficit (ne)pochopenia pre vonkajšiu symboliku, ktorú povyšujú na štátny záujem prvého rangu. Pritom je viac ako zjavné, že tieto prestrelky vo forme sporu o možnosť používať hymnu aj tam, kde sa to nepatrí, slúžia opätovnému búreniu nacionalistických vášní, o čo autorom na obidvoch stranách zrejme ide.
Akákoľvek internacionalizácia tejto otázky je smiešna a kontraproduktívna, najmä v súvislosti s toľkokrát opakovaným obojstranným záujmom o rozvoj dobrých susedských vzťahov.
Nacionálna démonizácia krokov jednej strany druhou vrátane vyhrážok pokutami či inými sankciami totiž v konečnom dôsledku môže viesť k opaku toho, čo sa vlastne chce dosiahnuť.
