Autor pracuje v Českom rozhlase
Rodák z Bratislavy Andrej Babiš chladnokrvne odmietol, aby Česko prijalo čo len jedinú sirotu zo Sýrie. Záporný postoj českého premiéra k migrácii je známy, ale odmietnutie opustených detí je neľudské a zlé.
Že by Česko nezvládlo postarať sa o 50 maloletých, ktorí prišli o rodičov a živoria v utečeneckom tábore?
Tentoraz už premiér vytrhol Čechov z migračnej ľahostajnosti. Zdvihla sa vlna občianskej solidarity, našlo sa mnoho rodín, ktoré sa ponúkli, že sa o sýrske siroty postarajú. A iní ľudia vrátane politikov zase s Babišom súhlasia.
Poslovia, ktorí nás rozčuľujú
Príbeh žije vlastným životom. Výsledky blížiacich sa volieb naznačia, či Babiš už prekročil červenú líniu, alebo to marketéri ANO zase dobre zrátali.
Každopádne je spor o siroty veľmi užitočný ako zväčšovacie sklo, pod ktorým môžeme podrobne študovať, ako politici zbierajú body na utečencoch.
Táto cynická politika má svoje zákonitosti, dlhú históriu a veľmi nebezpečné následky.
Maďarský premiér Viktor Orbán pred aprílovými voľbami o migrácii vyhlásil: „Prinieslo by to teror, ženy a dievčatá by už neboli v bezpečí a naša kultúrna identita by slabla a nakoniec by zanikla.“ Dostal takmer polovicu všetkých hlasov a udržal si ústavnú väčšinu.
Aj českým voľbám do snemovne vlani na jeseň (ANO vyhralo s takmer 30 percentami) dominovala utečenecká téma. Rozhodla druhé kolo volieb prezidentských na jar (Zemanovo heslo Stop imigrantom a Drahošovi! Táto krajina je naša!)
A dokonca i komunálni kandidáti strašia utečencami (napríklad bilbordy ČSSD: Havířov bez migrantů!).
Kde sa berie úspech takejto politiky? Prečo na ňu ľudia počúvajú? Nie je predsa ťažké spracovať hlavou aj srdcom, že päťdesiat sýrskych sirôt krajinu nerozvráti ani neotrávi dušu národa.
