Autorka bola dlhoročnou redaktorkou Lidových novin
Ešte dvadsať metrov a skok do krovia. Tu som pár minút v bezpečí. Tak trochu sa štylizujem do hrdinky dobrodružných filmov. Niekto niekde vystrelí, a ja sa nebojím. Čakám, až bude čistý vzduch. Potom zase vyrazím.
Nepozorovane prenikám kordónom policajtov a už sme v obkľúčenom tábore vzbúrencov. Vo vrecku mám zopár cukríkov, blok, dve perá a škatuľku cigariet. Tie sa v parlamente minuli. Inak je tam všetko.
Jedáleň na jednom z najvyšších poschodí je síce dostupná len po schodisku, ktoré ostreľujú, zato je v nej všetko zadarmo. Aj vodka. V neobmedzenom množstve. Nejde však elektrina a netečie voda.
Obliehanie má stredovekú podobu – čaká sa, kým sa utopíme vo vlastných výkaloch, ktoré sa hromadia na toaletách, a minie sa nám jedlo. Poslanci však mali také zásoby, akoby obliehania čakali.
Obliehanie ruského parlamentu
Je september 1993, Moskva. Som v Rusku presne rok. Ešte neviem ani toľko ruských nadávok, aby som bola plnohodnotnou členkou novinárskej komunity. Toto je moja prvá reportáž z frontovej línie, priamo uprostred mesta.
Sily verné prezidentovi Jeľcinovi útočia na budovu parlamentu plnú poslancov smútiacich za komunistickým režimom a snažiach sa proti tankom bojovať s narýchlo vyrobenými výbušninami a ručnými zbraňami.
Je jedno, kto má pravdu. Som novinárka a mojou povinnosťou je písať o tom, čo vidím. O nešťastí, utrpení, bolesti a zrade bez ohľadu na to, aký má obeť politický kabát.
Robím to potom ďalších 25 rokov. Vtedy som sa však prvýkrát objavila s vojnovými textami na prvej stránke Lidových novín. Tento pondelok bol v rovnakom denníku môj článok naposledy.
Presne štvrť storočia. Bola to prvá bojová úloha v mojej novinárskej praxi. Prvýkrát som sedela v budove, na ktorú strieľal tank. A dnes, 24. septembra 2018, som opäť pod paľbou. Výčitiek, mučivého rozhodovania i vlastných pochybností.
