Autor je teológ a spisovateľ
Vieme to už dlhšie, trvá to taký piaty rok, ale zdá sa, že vzbura besnoty nabrala v minulých dňoch druhý dych. Najskôr tá záležitosť s vodkou.
Tak hneď na úvod, predstava, že v boji s predsudkami je vaším najlepším spojencom chľast, je mizerná. Vieme, čo je chľast za fenomén a nedá sa na jednej strane smiať z meme ožratých Slotov a na druhej strane si posielať logá vodky. Spája ich závislosť od toho, čo im tí druhí vypália. Vodka nie je postoj. Vodka je droga.
Ale dobre, však sa tvárme, že nejde o vodku ani o borovičku, aby sa zase niekto neurazil, ale o portrét Slovenky Natálie, ktorá určite nie prvýkrát natrafila na najprimitívnejší slovenský rasizmus.
Taký, že v iných krajinách by tých 'blbečkov' brala do jedného polícia za porušovanie základných zákonov. No polícia to neurobí, pretože by nerobila nič iné, aj keď po Bránikových textoch o nazimafii na Podpoľaní a tak ďalej a tak ďalej, si vlastné môžeme položiť otázku, čo teda robí, okrem buzerácie vodičov na Devínskej ceste za obsah lekárničky.
Prometeus s borovičkou
Ide o toto. Žije tu medzi nami istá veľmi početná skupina spoluobčanov, za ktorú sa viacerí - a verím, že nás je prevažná väčšina - hanbia.
Táto skupina si myslí, že sú potomkami nejakej úžasnej archaickej rasy, bielej, ako inak, ktorá len im zjavila tajomstvá krojov, vrkočov, pálenky a pasienkov.
To, že presné takí istí chumaji žijú aj za prvým rakúskym kopcom, rovnako presvedčení, že ich vypálené zemiaky a kravský syr sú akési jedinečné pochúťky, ktoré im a ich bratrancom po celej Európe doniesol spolu s ohňom Prometeus, svedčí o tom, že ľudstvo sa predsa len ešte stále vyvíja v paralelných vetvách.
Ale veď majme ich ako skanzen alebo odstrašujúci prípad, aj keď európske prachy by sme na nich brať ozaj nemuseli.
