Autor je redaktorom MF DNES
Na počiatku vzniku Československa bol omyl. Omyl, ktorý spočíval v predstave, že keď niekto hovorí podobnou rečou, má s vami spoločného viac ako niekto, kto s vami žije v susedstve, ale hovorí rečou, ktorá sa tej vašej nepodobá. A ak sa s ním chcete dorozumieť, musíte sa ju naučiť.
Vzťah k Nemcom v centre ČSR
Omyl, ktorý namiesto spojenectva s českými Nemcami chcel vytvoriť československý národ so Slovákmi, nebol len český.
Podiel na ňom mali aj českí a rakúski Nemci. Aj oni mysleli podobne. Po desaťročiach neriešených sporov s Čechmi, najmä o jazykové práva, sa obracali k veľkému Nemecku a nesnažili sa urovnať česko-nemecký spor v Česku.
Ale dá sa tu nájsť kladný príklad. Na Morave, ktorá bola v rámci monarchie samostatnou časťou ríše, sa takýto kompromis dosiahnuť podarilo, v Česku nie.
Keď sa monarchia rozpadala, nevyriešené spory kulminovali. Česi vyhlásili nárok na Slovensko a prišli s viac než umelou ideou československého národa.
Českí, alebo ako sa dnes hovorí, sudetskí Nemci, ohlásili spojenie s Nemcami rakúskymi a tí potom s novovzniknutým republikánskym Nemeckom.
Českí Nemci v tomto spore prehrali a mocnosti im spojenie s ďalšími etnickými Nemcami zakázali. Povolili ho o dvadsať rokov neskôr, v Mníchove v septembri 1938. Lenže to už nebola demokratická Weimarská republika, ale nacistická Nemecká ríša.
Pre oba národy Čechov i Nemcov, žijúcich vedľa seba i spolu takmer tisíc rokov na území dnešného Česka, to však bol tragický omyl. Omyl, ktorý priniesol o štvrťstoročie neskôr koniec Česka, ako ho poznala história od čias svätého Václava.
Česi na vrchole, Slováci pred zánikom
Česi a Slováci vstupovali do nového štátu v roku 1918 v rozdielnej situácii. Česi mali za sebou viac ako storočie rozkvetu svojho národného spoločenstva.
