Pomerne rýchlo po začatí obchodovania s dlhopismi sa v tlači objavili správy, že v rôznych mestách sa vykupujú dlhopisy po 5000 až 5300 Sk. Pravda, bolo treba doriešiť prevedenie dlhopisov cez RM-S, ktorý podľa vládneho nariadenia nemôže zaregistrovať obchod s cenou nižšou ako 7500 Sk. Podľa viacerých informácií sa tento problém dal obísť - predávajúci podpísal doklad s cenou 7 500 Sk a dostal o dve-tri tisícky menej. Vlastná peňaženka je zdrojom potešenia (ak do nej pribúda) alebo rozčúlenia (ak je v nej málo alebo ak sa zdá, že by tam malo byť viac). Hrozilo preto, že príliš mnohí občania si zrátajú rozdiel medzi sľubovaným a reálne získaným a vyvodia z toho závery.
Vláda zareagovala: pán premiér označil predaj dlhopisov za 3500 Sk alebo ešte menej za bezohľadné okrádanie občanov (pretože pomlčal o tom, že základy k takémuto okrádaniu občanov vo veľkom položil on osobne, pripomíname to my). Minister privatizácie P. Bisák má preveriť a zhodnotiť systém práce s dlhopismi a navrhnúť riešenia, ktoré opakovaniu takýchto prípadov zabránia. Minister má pred sebou nesplniteľnú úlohu - nie je možné postaviť kontrolóra ku každému občanovi, ktorý dlhopis predáva, alebo do každej spoločnosti, ktorá ich kupuje. Ak by to aj možné bolo, viedlo by to len k presunu obchodovania do poloilegality - samozrejme, s ďalším znížením cien, pretože kupujúci by si zarátal aj riziko podnikania (a prípadné úplatky kontrolórom). S takýmto odchodovaním máme skúsenosti ešte z čias tuzexových "bonov".