K veciam divadelným som sa v ostatnom čase vyjadrovala na stránkach časopisu Teatro. Ak od tejto zásady upustím, má to dve príčiny. Tou prvou je likvidácia Teatra v jeho pôvodnej podobe, tou druhou potreba vyjadriť sa k tomu, čo nie je len záležitosťou divadelníkov.
Keď umrie človek, urobia mu kar a pospomínajú dobré i zlé, to, čo ostáva večným spojivom. Nenávidím kary. Možno aj preto, že v kraji, z ktorého pochádzam, kary nebývajú. Iba sa človek začas stane mlčanlivejším, občas mu zovrie hrdlo, občas pichne v duši. Oživuje aj dusí svoju bolesť. Rovnako cudzí by mi bol aj kar za Národným divadelným centrom, aj za časopisom Teatro, ktorý k nemu patril. Na rozdiel od človeka príde ich čas, keď možno s inými ľuďmi, v žičlivejších podmienkach ožijú. Ale pokúsme sa pre túto chvíľu pomenovať si hrobárov, aj to, čo chcú pochovať. Techniku pritom použitú odporúčam do pozornosti, lebo v istých obmenách sa s ňou stretnete aj v iných inštitúciách. Hrobárov je málo, a tých, ktorých treba pochovať, veľa. Takže ich pohyb sa neobmedzí len na NDC, ale prerastie aj k iným inštitúciám, ktoré ešte javia známky života. Dovoľte mi popísať ich pracovné metódy.
1. AKO SA NIČÍ INŠTITÚCIA
Vedenie NDC čerpalo z bohatých skúseností, ktoré získali od víťazov posledných volieb. Ako prívrženci víťazných hnutí pustili sa na víťazný pochod. Ako v zlej rozprávke. Kadiaľ prešli, tam kvety nerástli, trávy sa nedvíhali. Sami si zničili, čo vyhrali. Vedenie NDC malo za úlohu spracovať zverené hodnoty múdro a statočne. Ako vedecko-výskumné a dokumentačné pracovisko bolo predurčené na reflektovanie, dokumentovanie tvorby divadiel, spoluvytváranie klímy, v ktorej by sa kultivovala. Riaditeľ NDC a jeho vedenie však chceli riadiť, rozhodovať, a preto museli transformovať. Keď nemohli doložiť ekonomické výhody transformácie, vymysleli si organizačné. Keď chaos poprel i tie, začali sa utiekať k tvorivým. Ibaže pretváranie, premena v oblasti tvorby sú celkom nezávisle od pána ministra kultúry i pána riaditeľa NDC. Závisia od tvorivých osobností, od ich talentu, daností. Pán minister kultúry a pán riaditeľ NDC majú za úlohu vytvárať pre tvorbu podmienky. Slúžiť umeniu. Veľké osobnosti divadla toto poslanie plnili odovzdane, s pokorou. Nie v znamení hesla: Rozdeľ alebo spoj, len aby sme panovali! Nie oni slúžia umeniu, ale umenie má slúžiť podľa ich predstáv im. A cez nich ešte všelikomu. Beda tomu, kto sa tejto scestnej logike nepodriadi, uchová si vlastný názor! Potom nasledujú výhražné listy, postihy a nakoniec "duchaplné" "Vypadni!". Riaditeľ NDC A. Maťašík hravo zvládol všetky fázy. V štádiu transformácie ich ešte obohatil. Vytvoril si kotoľňu v priestoroch NDC. Pri výstrižkovej službe alebo prácach na podobnej úrovni sa mal realizovať mozgový potenciál NDC, presnejšie, jeho podstatná časť. Alebo ho nasmeroval rovno k dverám. Veď za nimi sa už tisli bývalí redaktori zo Slovenskej republiky, aj tí, ktorí napĺňali jej stránky. Pri vstupe do NDC sa preukázali hanopismi na Slovenské národné divadlo, bývalú redakciu Teatra aj osobnosti slovenského divadelníctva. O všeličom za ostatný rok boli, len nie o divadle. A napokon, načo aj. Veď v dnešnom NDC treba agitovať za transformáciu, presviedčať divadlá, že na jej konci nie je zánik, ale rozkvet. Pre takéto "poslanie" sú vedomosti o divadle skôr prekážkou ako výhodou. O svojom straníckom pôsobení, jeho správnosti musia byť presvedčení, aby neskončili tak ako tí, ktorí priestory NDC opustili koncom septembra. Nie preto, že by sa báli zaťatých pästí. Vyslovili riaditeľovi NDC A. Maťašíkovi nedôveru, ostro sa dištancovali od transformácie divadelnej siete na Slovensku. Riaditeľ ostal, transformácia zachvátila NDC. Mohli sa rozhodnúť - spolupracovať pri budovaní novej podoby NDC, alebo odísť. Koncom septembra a krátko predtým odišli siedmi odborní pracovníci. Národné divadelné centrum nejestvuje. Za pätami tých siedmich znie: Nech žije Národné metodické centrum aj s metódami pána riaditeľa A. Maťašíka a jeho "odborne" zdatného vedenia.