Autorka je nezávislá novinárka
Hovorili jej Dáša. Roztomilé dievčatko s vysokým čelom a trochu clivým pohľadom sa narodilo v marci 1730 do rodiny ruského šľachtica Nikolaja Ivanova.
Daria bola treťou dcérou a prišla na svet v čase, keď mali ženy o dosť menšiu hodnotu ako príslušníci silnejšieho pohlavia. Vychovávali ju v prísne náboženskom duchu tradičného ruského pravoslávia, niektoré postoje rodičov hraničili s fanatizmom.
Do školy nechodila. Áno, domáce učiteľky v nej neprebudili chuť vzdelávať sa. V dospelosti sa namiesto nej podpisovali jej synovia. Inak vraj bola celkom normálne dieťa. Nakoniec, úplne stačí, keď z nej bude dobrá manželka, matka a gazdiná.
Dariina rodina patrila medzi vybrané ruské rody s najlepšou povesťou. Priatelila sa s nositeľmi slávnych mien ako Stroganov, Tolstych, Puškin.
A tak sa ženích našiel tiež v lepších kruhoch. Dievča malo devätnásť rokov, keď si ju vzal za manželku gardový rotmajster jazdeckého pluku Gleb Saltykov. Že si nezobral práve intelektuálku a krásavicu, prekrylo jej bohatstvo.
Po smrti muža našla Boha aj násilie
Dodnes sa bádatelia a fanatickí obdivovatelia zvrátenej osobnosti ženy, ktorá vošla do dejín ruskej psychiatrie aj kriminalistiky, sporia, či svojho muža milovala, alebo nie.
Pravda je, že na to veľa dôvodov nemala. Dôstojník sa oženil skôr s pozemkami a usadlosťami než s Dášou a kompenzoval si domáci nedostatok vášne tým, že vyhľadával spoločnosť iných žien. Rozhodne s nimi nediskutoval o politike. Dáša sedela doma a vychovávala dvoch synov.
Synovia Nikolaj a Fiodor rástli a Daria prepadala zúfalstvu. Päť rokov po svadbe Gleb ochorel. Dostal horúčku a ako opisujú dobové dokumenty „prakticky zaživa zhorel“. Okolnosti jeho smrti už vtedy označili za záhadné.
Vdova sa úplne oddala Bohu. Mala usadlosti v Moskovskej, Volgodonskej aj Kostromskej gubernii a značné nehnuteľné imanie. Len poddaných vlastnila vyše 600.