Autor je akademik a výskumník bruselského think-tanku Bruegel.
"Taliansko," poznamenal Metternich opovržlivo pred dvoma storočiami, keď sa tento polostrov rozdrobil na myriadu lén, "je iba geografickým pojmom."
Niektorí obyvatelia Pekingu, Moskvy, Nai Dillí a dokonca aj Washingtonu rovnako berú aj Európu.
Uznávajú, že Európska únia má význam pre obchodné dohody a menové otázky, ale považujú ju za príliš nerozhodnú, než aby bola skutočným hráčom v dnešnej svetovej hre o moc, a príliš rozdelenú, než aby zvládla bezpečnostné a migračné výzvy. A úlohou Európy teraz je dokázať im, ako sa mýlia.
Európa má tradíciu kríz
Existenčné diskusie sú nepopierateľne také staré ako samotná Európska únia – a také všadeprítomné, že sa už zdajú súčasťou jej identity.
No zároveň sú také cudzie prevažnej väčšine občanov, ako sú známe malému okruhu politicko-strategických chytrákov, ktorí sú nimi posadnutí. Takže človeku možno odpustiť, že ignoruje najnovšiu krízu identity Európy.
To by však bola vážna chyba. Ak má EÚ prežiť v odlišnom, oveľa tvrdšom svete, musí nanovo definovať svoj zmysel. Pôvodne bola založená najmä na sledovanie vnútornej integrácie, ale teraz musí čeliť vonkajším hrozbám. Kedysi určovala pravidlá a teraz je nepripravená na novú, prechodovú geopolitickú hru.
O jej bezpečnosť sa starali Spojené štáty – prezident Donald Trump túto zodpovednosť považuje za zbytočné bremeno. Príchody utečencov bývali zanedbateľným cícerkom, a hoci sú momentálne znovu na nízkej úrovni, ich ohromný príval v roku 2015 odhalil nefunkčnosť európskeho azylového režimu.
A toto všetko nastáva v čase, keď je EÚ už aj tak silne rozdelená. Jazvy z rozkolu po roku 2008 medzi veriteľmi a dlžníkmi eurozóny sú stále viditeľné a nový boj už stavia zástancov otvorenej spoločnosti proti prívržencom politiky identity. Vonkajšie problémy iba posilňujú už existujúce rozpory, lebo postoje k migrácii, vnímanie zahraničných hrozieb a ochota použiť vojenskú silu sa výrazne líšia. Európa riskuje zdĺhavú slepú uličku.
Ako to pretrpieť
Únia sa už tradične uchyľovala k dvom metódam, ako zvládnuť svoje rozkoly. Prvou bolo hrať o čas predstieraním, že všetky členské štáty, hoci nie sú rovnako ochotné konať, majú rovnaký konečný cieľ "čoraz tesnejšej jednoty". Tento prístup niekoľkých rýchlostí integrovania už dospel na pokraj možností.