Autor pôsobí vo vzdelávacom projekte Living Memory
Mali sme premiéra, vlastne máme nového, ale nie je to už ono, aj keď politická kultúra sa nemení. Tá pravá existenciálna esencia toho predchádzajúceho premiéra, čo si „nevšimol“ november 1989 a čo tu vládol prakticky od roku 2006, určovala veľmi dlho stav tejto krajiny a svojím charakterom je nezameniteľná, skazonosná a nadväzuje v zmenenej podobe na gangsterskú éru mečiarizmu so svojou zakladateľskou národoveckou kapitálotvornou vrstvou.
Svojou pravou podstatou však siaha až do čias normalizácie počas komunistického režimu a je celkom novou etapou vo vývoji Slovenska.
Dva bakelitové telefóny
Asi najvýstižnejšie „podmračeného“ a teraz konšpirujúceho bývalého premiéra charakterizoval karikaturista Martin „Shooty“ Šútovec v svojom texte Robert v roku 2009, keď si správne všimol, že sa z premiérskej pozície v demokratickom štáte až tak veľmi neteší, pretože „byť veľkým zvieraťom v diktatúre proletariátu, byť súčasťou štátostrany, čo má k dispozícii svoju vlastnú ozbrojenú zložku, to je predsa len iná káva“.
V minulosti mu bol bližší algoritmus zabezpečujúci cestu na vrchol „potravinového reťazca„ cez iskričku, pioniera, kandidáta strany, člena strany a nakoniec možno člena Ústredného výboru Komunistickej strany, ktorý má doma dva bakelitové vykrúcacie telefóny. Jeden bežný sivý a druhý červený s priamymi linkami na tých najdôležitejších súdruhov v krajine.
Ľudia sa ako zdivení plazia po koberci, aby vybavili vysokú školu pre dcéru, vycestovaciu doložku, prednostné pridelenie bytu... to je skutočná sila, to je skutočná moc. Zdvihnúť telefón a rozhodnúť o budúcnosti človeka do piatich minút.
Veď predsa teraz to už nie je ono. Mladí len tak vycestujú, kam si chcú, navyše keď sú schopní, tak ich príjmu aj na na Harvardovu univerzitu a nepotrebujú na to desať potvrdení o tom, ako sa stavali ich rodičia k roku 1968, starí rodičia k roku 1948 a vôbec, čo si všetci ich ujovia a tety o tom socializme myslia. „Našťastie“ tu teraz neprekážajú pri žatve.
