Keď som ako decko chodil na základnú školu v Ontariu, pred každými Vianocami sme dostávali kvíz všeobecného prehľadu, ktorý sme mali vyplniť cez prázdniny. Býval to zoznam vyše 100 otázok, ktoré zostavoval náš prísne akademický riaditeľ Michael Nightingale (s magisterským titulom z Oxfordu!).
Pýtal sa napríklad na názov internátnej školy, kam spočiatku chodil sir Winston Churchill (St George’s) alebo koľko republík je v Sovietskom zväze (pätnásť).
A tak sme namiesto leňošenia pred kozubom alebo tešenia sa z darčekov museli naklusať do knižnice a hľadať odpovede na tieto tajomné zložité dotazy.
„Bádajte!“ zvykol zvolať starý Nightingale, pričom sa dvíhal na špičky a mädlil si ruky, aby predviedol nadšenie, čo nám tak zúfalo chýbalo. S odstupom musím priznať, že sa mi to páčilo.
V súťaži som nikdy nevynikal, na to som mal príliš rád televíziu. Okrem toho, víťaz nikdy nedostal žiadnu cenu – oznámili nám iba zoznam najlepších výsledkov a Nightingale víťaza potľapkal po chrbte. Uspokojovalo ma však študovať a snoriť v hrubých knihách po odpovediach a pomaly vypĺňať kvíz. Povedal by som, že to bolo poznanie pre poznanie. Ale aj to môže byť opojné.
Arête
Ak poviem, že svet sa zmenil, tak len zopakujem nárek každého päťdesiatnika. Nightingale so svojimi naškrobenými goliermi, kravatou univerzitného veslárskeho klubu (Oxford!), dokonale vyleštenými topánkami a trošku prikrátkymi flanelovými nohavicami – volali sme ich „povodňové“, akoby Nightingale stále čakal, že Pán zošle druhú potopu a nechcel si ich namočiť – zmizol aj so sebe podobnými.
Rovnako sa vytratil aj typ študentov, akými sme bývali: vystrašení, ktorí poctivo spĺňali úlohy aj cez prázdniny, hoci za to nebola žiadna odmena, lebo sme nechceli byť považovaní za „flákačov“.
