Priznáva sa to namáhavo. Povedať, že sa človek mýli, že nemá pravdu, že aj keď mal dobré úmysly, vydláždil cestu do pekla. Že prekrásny nový svet sa nestal ani krásnym, a keď na to dôjde, nestal sa ani novým.
Zostal rovnakým, pretože zostali rovnakí ľudia v ňom. A technológie, tie, ktoré nám mali priniesť najlepší z možných svetov, ktoré mali oslobodiť človeka a vyriešiť všetky jeho problémy, akurát tie problémy zväčšili.
Píše sa to ťažko. A ťažko sa to píše technooptimistom, ktorí desaťročia verili, že keď dajú ľuďom do ruky nový nástroj, dokážu postaviť ohromné, nevídané veci.
Veril som tomu vtedy, keď sme si v polovici deväťdesiatych rokoch v petržalských panelákoch zhadzovali z okien káble, aby sme si so susedmi dokázali zosieťovať počítače.
Vtedy, keď som chodieval do kancelárií Slovenskej technickej univerzity obdivovať najnovší zázrak menom internet. Veril, keď sme všetky tie kyberie považovali za slobodný, kreatívny priestor pomáhajúci šíriť inovatívne myšlienky.
Verili tomu akademickí zakladatelia webu, keď hovorili o informáciách, ktoré chcú byť zdarma a chcú byť šírené. A zrejme tomu úplne úprimne veril aj Mark Zuckerberg a jemu podobní, keď hovorievali o lepšom spojení, o väčšom množstve priateľstiev, o efektívnejšej výmene rôznorodých myšlienok.
Lenže keď dáte človeku kladivo, môže pribiť na zatekajúcu strechu škridle. Alebo ním môže niekoho pretiahnuť po hlave. Technooptimisti sa hrozne zmýlili. A našou najväčšou chybou bola naša naivita.
Ignorovali sme ich
My, čo milujeme nové technológie, nové objavy, nové zistenia, často zabúdame: že veda a technológie nie sú cieľom, sú iba prostriedkom.
A pri každom prostriedku, pri každom nástroji záleží predovšetkým na tom, kto a na čo ho používa.
Sociálne siete ako Facebook nás mali lepšie spájať. Lenže ich autori najskôr v neodpustiteľnej naivite a neskôr – čo je oveľa horšie – z ekonomických dôvodov uzavreli ľudí do bludiska krivých zrkadiel. Do komôr, ktoré odrazmi len posilňujú naše predsudky.
