Autor je politológ zameriavajúci sa na výskum krajnej pravice.
Momentálne jeden z najkontroverznejšie vnímaných smeráckych poslancov, politológ a filozof Ľuboš Blaha vydal tento rok svoju novú knihu Antiglobalista. Jedna z jej podkapitol, ktorá nesie názov Neofašizmus je dieťaťom globálneho kapitalizmu, je venovaná aktuálnemu nárastu podpory krajnej pravice v spoločnosti.
Blahovo vnímanie tohto fenoménu a vysvetlenia, ktoré ponúka, sú však vo viacerých aspektoch problematické.
Pramene spred polstoročia
Ako to už samotný názov spomínanej podkapitoly naznačuje, za hlavného vinníka nárastu krajnej pravice v súčasnosti považuje Blaha kapitalizmus vychádzajúci z ideológie liberalizmu. Ten podľa neho vytvára individualistickú a atomizovanú masu spoločensky vykorenených jednotlivcov, ktorí v rámci svojej osamelosti a frustrácie ľahko prepadajú demagógii fašistických politikov.
Pri tejto svojej interpretácii sa Blaha odvoláva na niektoré klasické práce skúmajúce fašizmus napísané pred viac ako polstoročím, ako je napríklad dielo Strach zo slobody od nemeckého neomarxistického filozofa Ericha Fromma, ktorého rozboru venuje Blaha pri vysvetľovaní fašizmu najväčší priestor.
To je však zároveň aj jeden z ústredných problémov Blahovho výkladu, ktorý síce pracuje s klasickými prácami venujúcimi sa historickému fašizmu a jeho psychologickým aspektom, zároveň však úplne ignoruje viac ako polstoročie následného výskumu tohto fenoménu.
Populizmus nie je demagógia
Ten za posledných 25 rokov pokročil v takej výraznej miere, že sa mu podarilo prepracovať sa z pôvodne marginálneho do hlavnému prúdu v rámci politickej vedy. Blaha však s týmto výskumom evidentne nie je vôbec oboznámený, čo je zrejmé nielen pri literatúre, s ktorou pracuje, ale aj pri jeho snahe vysvetliť aktuálny nárast a podstatu krajnej pravice v súčasnosti.
Dokazuje to okrem iného aj jeho nie veľmi podarený pokus charakterizovať populizmus, bez ktorého chápania dnes len ťažko pochopíme povahu súčasnej krajnej pravice. Ten si Blaha zamieňa s demagógiou a opisuje ho ako snahu o hľadanie skratkovitých a páčivých hesiel namiesto realistických politických programov (s. 305).
Otázne je v tomto smere to, nakoľko sa Blaha ako marxista orientuje aspoň v relevantnej marxistickej teórii, keďže jedným z klasických autorov, ktorí v najväčšej miere prispeli k súčasnému spoločensko-vednému chápaniu populizmu a zároveň svojimi teóriami do značnej miery inšpirovali ideológiu nových populistických a radikálne ľavicových strán a hnutí, ako sú francúzsky La France Insoumise, grécka Syriza a predovšetkým španielsky Podemos, bol neomarxistický politický teoretik Ernesto Laclau.
Toho meno Blaha na inom mieste vo svojej knihe síce spomína, no jeho charakteristiku populizmu ako diskurzívnej stratégie, ktorej ústrednou úlohou je vytváranie nepriateľskej politickej línie medzi takzvaným ľudom na jednej strane a elitami na druhej, nepreberá.
Kapitalizmus nevysvetlí všetko
Ďalším problémom Blahovho uvažovania o náraste krajnej pravice je jeho redukovanie problému na problém kapitalizmu. Ten je podľa Blahu zodpovedný prakticky za všetko, čo zapríčiňuje tento nárast, od činnosti „neoliberálnych médií", ktoré podľa neho bulvarizujú politiku, cez korupciu a konzumný charakter spoločnosti až po bezmocnosť národných elít prijímať závažné rozhodnutia v čoraz viac globalizovanom svete či odklonenie sa sociálnodemokratických strán od nižších vrstiev smerom k tým stredným.
V tejto súvislosti možno spomenúť výrok jedného z obľúbených Blahových filozofov, ďalšieho nemeckého neomarxistu Herberta Marcuseho, ktorý svojho času vyhlásil: „Nie každý problém, ktorý má niekto so svojou priateľkou, je nevyhnutne dôsledkom kapitalistického spôsobu výroby.“ To isté možno konštatovať aj o krajnej pravici.