Autor je teológ a spisovateľ
Opäť sme to počuli minulý týždeň z úst Roberta Fica. Náznak, že skutočnými obeťami Kuciakovej a Kušnírovej vraždy nie sú Kušnírová a Kuciak, ale on, Robert Fico, a jeho strana Smer.
A bolo vidieť, že nie všetkým, ktorí tam s ním stáli, to bolo príjemné. Premiér Pellegrini sa pozeral bokom, Kažimír vyzeral ako po zle pichnutej injekcii a Žiga, ktorý už v minulosti verejne odmietol verzie o Sorosových deťoch a ohrození bezpečnosti štátu, sa tváril ako človek, ktorý v poslednej sekunde uviazol na červenej.
Čo nám chce Robert Fico povedať, keď hovorí, že aj on a jeho strana sú svojím, symbolickým, spôsobom mŕtvi? Čo myslí tým, keď hovorí o nejakom úradnícko-opozičnom chaose, ktorý by tu nastal, keby neodišiel z postu, na ktorom teraz každodenne ponižuje premiéra Pellegriniho?
Hovorí nám, že zatiaľ čo Kuciak a Kušnírová boli obeťami, on sa obetoval. Hovorí nám, že on je skutočným politickým hrdinom udalostí po februári a pokračuje v necitlivom narábaní s ohavnou vraždou napriek tomu, že rodiny Jána a Martiny žijú stále s nami a každý deň musia počúvať, ako sú ich zavraždené deti príčinou toho, že Troškovú museli ochrankári presťahovať z Úradu vlády do iného bytu a Jasaň musel odísť.
Stredoeurópsky motív
Ak existuje nejaká základná národná črta, ktorá definuje európske spoločenstvá, tak v prípade Slovenska môžeme hovoriť, že najvýraznejším znakom našej existencie je problematický vzťah k obeti.
Na rozdiel od veľkých oceánskych národov, ktoré si svoju identitu odvíjajú z aristokratického princípu hrdinstva, sa vyznačujeme typickým stredoeurópskym pokusom o získanie pozornosti a uznania sveta rozvíjaním motívu obete v národných dejinách.
