Autorka je režisérka.
„Zdá sa, že som vo svojej kariére knihovníčky dosiahla métu, ktorá sa nedá prekonať,“ povedala mi sestra. Moja sestra Soňa v skutočnosti nie je knihovníčka, ale keď sa pred tromi rokmi presťahovala na dedinu, srdce jej pukalo nad chátrajúcou miestnou knižnicou.
Vzala si ju teda pod patronát, usporiadala ju, nazvláčala tam knihy z knižníc širokého okruhu kamarátov a vždy v sobotu popoludní tam požičiava knihy.
„Akú métu?“ spýtala som sa.
„Vystavila som čitateľský preukaz negramotnému čitateľovi. Povedal, že knihy potrebuje aspoň pozerať, že sa čítať časom naučí a keď nie, aspoň nám tu v knižnici pozametá.“
„Koľko má rokov?“ spýtala som sa a očakávala historku o nejakom škôlkarovi.
„Štrnásť,“ povedala a porozprávala mi príbeh rómskeho chlapca z osobitnej školy, ktorý síce čítať nevie, ale knihy má rád a chcel by mať čitateľský preukaz ako jeho súrodenci, chcel by tak ako oni prísť každý týždeň domov s knižkou a potom sa s ňou o týždeň ukázať v knižnici a rozprávať, čo sa mu v nej páčilo.
Pretože moja sestra sa s ľuďmi o knihách rozpráva. Založila v dedine bookclub, v knižnici učí deti háčkovať, aj to, že ich názor niekoho zaujíma, a nerómskych susedov, že by mali deťom odzdraviť, aj keď sú rómske. Keď sa v lete ocitla v múzeu rómskej kultúry a potom deťom v knižnici rozprávala o tom, že môžu byť hrdí na to, že sú Rómovia, šokovalo ju ich reakcia.
Pozerali na ňu s úžasom. Hrdí na to, že nie sú bieli? Že sú chudobní a nikto im nechce dať robotu? Že ich nikto nepochváli, neodzdraví, že nech sa udeje čokoľvek, sú na vine oni?
Univerzálni vinníci
Keď môj syn pred rokmi šiel do prvej triedy, kúpila som mu teplú vatovanú vestu. Jesenné rána už boli chladné, takže ju mal zvyčajne cestou do školy na sebe, popoludnia boli ešte teplé, takže vestu občas zo školy doniesol v ruke a občas ju tam zabudol.
Trvalo pár dní, kým som si uvedomila, že vesty máme zrazu doma dve. Zabudnutú vestu totiž zobral syn zo školy dvakrát: raz svoju a raz rovnakú cudziu v domnienke, že je jeho.
Na druhý deň som s vestou a ospravedlnením zašla za učiteľkou, či nevie, komu chýba. Učiteľka si vzdychla: „Tak vesta bola u vás? Lebo včera prišiel do školy zúrivý otecko chlapca, ktorému sa stratila vesta, a rovno nakričal na jeho spolužiaka Adama, že prečo kradne veci.“