O tom, že Ján Kozák nebol každodenným zjavom v trénerskom povolaní, svedčí už spôsob odchodu, o ktorom rozhodol sám, a nie – ako takmer vždy - funkcionári nad ním.
To, že nečelil žiadnemu tlaku, a napriek dvom súťažným (a nešťastným) prehrám prevažovala s jeho prácou spokojnosť, je realita, z ktorej je trénerská dezercia natoľko nezvyklá, že neštandardné príčiny sa vnucujú samy.
Trebárs psychická labilita, známa už z jeho predchádzajúcich pôsobení, mohla úradovať v zmysle, že vzal ako urážku pre iných možno bežnú výčitku, názor.
A hoci vlastnú prchkosť pri reprezentácii viac-menej úspešne skrýval, nezbavil sa jej, a tak sa zrodilo rýchle rozhodnutie, z ktorého – opäť tá povaha – už nejde vycúvať.
Bokom emócie. Vysoko pozitívna bilancia výhry-remízy-prehry nabáda na smútočné parte za Kozákom. Odprisahať, že zväz neangažuje ešte lepšieho trénera, sa iste nedá, ale vzhľadom (aj) na finančné možnosti je pravdepodobnosť nízka. Generácia Lobotka/Škriniar – hocičo už medzi nimi a trénerom padlo – by si (aspoň) rovnocenného zaslúžila.
