Péter Esterházy: Pankrasník. Preložila Renáta Deáková, Kalligram 2018.
Na úvod jedna cynická poznámka: je pre čitateľa dar, keď skvelý spisovateľ zomiera na rakovinu a napíše o tom knihu. Keby sa neocitol v takej existenciálne ťažkej situácii, chýbal by svetovej literatúre jeden dôležitý text. Pretože Péter Esterházy umieral na rakovinu pankreasu, pretože je skvelý spisovateľ, a preto je jeho kniha Pankreasník pre čitateľa podivuhodný dar.
Esterházy píše o živote, o rakovine a o smrti. Ale v knihe nie je žiadna tragika, žiadne mudrovanie, ani tieň nejakého zúfalého boja. Pankreasník je vtipný, bez kŕča, niekedy mrazivý, ale vždy noblesný, autor v každej chvíli drží hlavu vztýčenú.
Dobre som rezonoval na magnetickej
Maďarský spisovateľ svetového mena Péter Esterházy pochádzal z uhorsko-maďarskej šľachtickej rodiny. Originálny veľký Európan získal ohlas vďaka románu Harmonia caelestis (po slovensky 2005), je držiteľom mnohých ocenení, napríklad významnej Mierovej ceny nemeckých kníhkupcov (v roku 2004 na Frankfurtskom knižnom veľtrhu).
Ale Pankreasník je iný ako Esterházyho cenené postmoderné výšiny. Našťastie.
„Milá slečna, uznávam, správaš sa slušně, si pozorná, necháš ma užívať si dovolenku. Že prečo potom do teba posielam jedy. Vieš, zlatíčko, tak to chodí. Jednak ich posielam aj do seba, proti sebe, a jednak by som bol rád, pri všetkej úcte, keby si sa trocha stiahla,“ vedie jeden z rozhovorov so svojou chorobou – rakovinou pankreasu.
Ten dialóg je neuveriteľný, pretože v ňom chýba nenávisť, Esterházy je nad vecou, je vtipný, aj keď niekedy odvetí: „Ty hus sprostá…“ Ale inokedy zase s prevahou: „Ako by si ani nebola, darling.“
Péter Esterházy písal denníkový záznamy, z ktorých kniha vznikla, od nedele 24. mája 2015 do stredy 2. marca 2016, zomrel 14. júla 2016 a Pankreasník vyšiel niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Od konca roka 2015 záznamy rednú, ale nestrácajú na prenikavosti a presnosti.
„Dokedy sa dá eště šaškovať?“ pýta sa Esterházy v júli 2015. „Dlho. Ale nie donekonečna. Smrteľné choroby, a rakovina takou je, aj keby sme na ňu neumreli, akosi spájame (akosi úctivo!) s nekonečnom. To necítim, to nekonečno. Pravda, ani konečno.“
Text plynie a čitateľ žasne, že autor píše o živote v blízkosti smrti, ale nie je tu tieseň, zmar, útrpné očakávania konca. Kniha je naozaj výnimočná poňatím - mimo textov o rakovine a smrti ju drží autorov nadhľad a šarm, nie je to filozofická kniha o smrti, a pritom je to hlboké premýšľanie aj o posledných veciach človeka.
„Nemám pocit, že som prehral. Neovanul ma závan fiaska. Aké zvláštne je to na zápasoch. Aké zvláštne to bolo. Keď sa ešte nič zlé nedialo, ešte vôbec nebolo zrejmé, že sú lepší – a predsa. Úzkosť, dnes pre čosi – ale prečo? – prehráme. Budeme porazení. Ten závan porážky, čosi temné alebo temno vlhké v budúcnosti. Skrátka toto teraz necítim. Nie. Just napíšem, že ešte nie. No je však zrejmé, že mi to až priveľmi napadlo, myslím si to,“ píše veľký milovník a znalec futbalu 323 dní pred smrťou.
Alebo: „Som zdravý ako repa. Lenže tá repa je červivá.“ A ešte: „Dobre som rezonoval na magnetickej.“
