Bol to hrozný rok, ten šesťdesiaty ôsmy. Československom sa zlovestne preháňali sovietske tanky. Májový Paríž sa zmietal vo vážnych študentských nepokojoch. Začiatkom júna zastrelili ďalšieho Kennedyho, kandidáta na prezidentský úrad Roberta.
V apríli zavraždili afroamerického baptistického kazateľa, držiteľa Nobelovej ceny mieru Martina Luthera Kinga.
Ešte aj Hry XIX. Olympiády v Ciudad de Méxiko mali v septembri krvavú predohru. Na námestí Plata de las Tres Culturas armáda potlačila s pomocou tankov pokojnú študentskú demonštráciu. 260 mŕtvych a 1200 zranených.
Olympiáda sa predsalen začala 12. októbra a skončila sa 27. októbra. Napriek všetkým úskaliam, bôľom, komplikáciám, slzám, ju predovšetkým športový svet považuje za prelomovú skôr v tom dobrom slova zmysle. Otázniky však zostávajú.
Keď Medzinárodný olympijský výbor pridelil v roku 1963 v Baden-Badene organizáciu olympiády Mexiku, vedel o dvoch rizikách – extrémnej nadmorskej výške dejiska (2240 m nad morom) a ekonomickej zaostalosti krajiny. O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 a ďalších hrozných udalostiach toho roka, samozrejme, ani netušili.
Strašný začiatok
Udalosti pred hrami a počas nich priniesli toľko nového ako nikdy dovtedy. Športová slávnosť v stomiliónovej stredoamerickej republike zostane naveky diskutovanou témou.
Študenti pokojne demonštrovali proti vysokým nákladom na prepychové podujatie v štáte zmietajúcom sa v hospodárskej kríze.
Predtým pohrozili možným bojkotom (pojem sa v súvislosti s OH objavil prvý raz) africké krajiny. Chceli tak protestovať proti štartu Juhoafrickej republiky ovládanej rasistickým režimom apartheidu.
Olympijský výbor napokon JAR zo svojich radov vylúčil.
Priamo počas športových súťaží zdvihli na stupni víťazov päste s čiernymi rukavicami americkí šprintéri na 200 metrov Tommie Smith (víťaz) a John Carlos (bronzový), propagujúc kontroverzné radikálne černošské hnutie Black power. Oboch americké vedenie z hier vylúčilo.
Čáslavská odvracia hlavu
Mexická olympiáda má kľúčové miesto v dejinách československého športu. Po okupácii nebolo vôbec jasné, či naša výprava odcestuje. Možnou protestnou neúčasťou pohrozili niektoré západné krajiny (napríklad Francúzsko).
