V politickej propagande sa už oddávna používa už priam klasická poučka: Politika je umenie možného. Ako však ukazuje slovenská realita, možno ju na súčasné našské pomery upraviť aj nasledovne: Politika je umením nemožného. Vyplýva to jednak z toho, že nemá ucelenú koncepciu, robí sa náhodne, od prípadu k prípadu takmer hasičským spôsobom. A jednak z toho, že je šitá pre potreby jedného jediného muža a jeho mocenských ambícií.
Na domácom poli (kde ešte stále viac ako tretina ľudí verí v nadpozemské sily otca-spasiteľa vlasti) platí, že tieto hlasy rozhodujú o tom, kto a najmä ako bude vládnuť na Slovensku. V zahraničnej a bezpečnostnej politike štátu však treba zohľadňovať oveľa viac faktorov. A najmä ich správne analyzovať, a tomu prispôsobovať aktivity.
Na jednej strane síce súčasní mocní verejne hovoria o tom, že krajina je malá, a preto sa chce dostať do euroatlantických štruktúr, aby si úroveň svojej ekonomickej, politickej a vojenskej bezpečnosti zvýšila. A unisono s tým tvrdia, že Slovensko nemá momentálne nijakých nepriateľov. Hoci na strane druhej cieľavedome jeden potenciálny obraz nepriateľa v časti menej informovanej, a tým aj ľahšie ohlupovateľnej verejnosti vytvárajú. Takáto inštrumentalizácia hoci aj domnelej hrozby môže byť v krátko- či strednodobej perspektíve voličsky účinná, ale v širších súvislostiach je nielen brzdou, ale je priam kontraproduktívna z hľadiska štátnych záujmov.
V procese tvorby politiky totiž platí aj iné pravidlo. Treba ju formovať tak, aby sa zabránilo najhoršiemu možnému scenáru politicko-bezpečnostného vývoja. A tým je v slovenskom (ale nielen jeho) prípade akékoľvek ohrozenie územnej celistvosti. V tejto situácii je k dispozícii veľmi široký repertoár prostriedkov - politických, vojenských či ekonomických, respektíve ich vhodná kombinácia, ktorá sa vytvára podľa okamžitých či perspektívnych potrieb, zámerov a plánov.