Autor je odborársky funkcionár
Nedávno sme sa z oficiálnych štatistík Eurostatu dozvedeli, že patríme ku krajinám, kde je najmenej chudobných ľudí. Kým priemer EÚ je 22,5 percenta, v Nemecku 19, v Belgicku 20,3, tak na Slovensku len 16,3 percenta.
Ak odhliadneme od toho, že v 21. storočí a v tomto kúte sveta máme vôbec nejakých chudobných, mohli by sme začať tlieskať.
Lenže, také nízke číslo nie je ani náhodou dôvodom na radosť, pretože tak ako každý štatistický údaj, aj tento treba uviesť do kontextu.
Aký medián, taká chudoba
Slovensko vykazuje nízky podiel chudobných z viacerých dôvodov. V prvom rade preto, že Eurostat neberie do úvahy vylúčené komunity, ktorých reálne príjmy nepoznáme, a takisto sú pre štatistov neznáme aj príjmy najbohatších Slovákov, čo do značnej miery deformuje výsledky štatistiky.
A druhým problémom je samotná metodika merania hranice rizika chudoby. Táto je v metodike Eurostatu stanovená na 60 percent národného mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu.
Pojem "medián ekvivalentného disponibilného príjmu", hoci znie relatívne zložito, ide o stredný čistý príjem na Slovensku, pričom polovica Slovákov má viac a polovica menej, pričom ide o všetky príjmy, od sociálnych dávok, cez mzdy až po dôchodky.
A práve v tom tkvie jeden zo zásadných problémov tejto štatistiky. Roky stagnujúce životné minimum, ktoré sa používa na výpočet sociálnych dávok, nízke dôchodky a neprimerane nízke mzdy na Slovensku znamenajú jediné - aj medián ekvivalentného disponibilného príjmu je na Slovensku príliš nízky a z nízkeho mediánu nám vychádza neprimerane nízka hranica chudoby.
