Pellegrini nepotvrdil, ale ani nevyvrátil, že stredajší atak na ministerstvo zahraničia prišiel z Ruska. V poriadku, počkáme si na dôkazy. No kauza Skripaľ nás zneistila, že sa niekedy od tejto vlády dožijeme jasného stanoviska, ak by sme aj dôkazy prehadzovali vidlami.

Vo vláde sú totiž figúry, ktoré s obľubou pokyvujú hlavou, že ktohovie. Dokonca idú ešte ďalej, keď ochotne množia verzie – mohlo to byť aj inak –, aby vpustili do veci čo najviac hmly. Z čoho má úžitok Kremeľ, nie Slovensko.
A tak môžeme opáčiť tézu, že Rusi nás hackli už dávno. A nejde iba o tie politické sily, ktoré len ťažko skrývajú nadšenie pre putinovský model riadenej demokracie.
Azda ešte nebezpečnejšia je všeobecne rozšírená predstava, že Slovensko môže stáť uprostred, robiť posla a tlmočníka, možno dokonca rozhodcu.
Kto dobre počúva Miroslava Lajčáka, určite si to všimol. Že náš minister zahraničia hovorí ako vyjednávač a vyhýba sa jasnej pozícii, dokiaľ je to len trochu možné. Zaujať pozíciu vníma ako problém, ako zahatanie si cesty k dialógu.