Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej si veľká časť spoločnosti uvedomila, že nasleduje obdobie určovania našich hraníc. Nielen toho, či sme mafiánsky štát, kde vládne vrstva mimo zákona.

Ale aj toho, ako ďaleko pustíme tých, čo presviedčajú, že ich pochybné praktiky ako zastrašovanie novinárov, monitorovanie ich činnosti pre mafiánov a oligarchov, spravodajské hry a diskreditačné kampane sú len ďalšou variáciou slobody slova.
Lenže nie sú. Sú to zaužívané praktiky v autokratických režimoch alebo v krajinách, kde mafiánske a zločinecké skupiny získali politický vplyv.
Kde spravodajských agentov, či už bývalých, súčasných, alebo budúcich, využívajú toxické skupiny na rozkladanie demokracie, vytváranie chaosu, odvádzanie pozornosti od pofidérnych obchodných aktivít.
Preto informácia, že bývalý šéf kontrarozviedky SIS Peter Tóth monitoroval novinárov pre Mariana Kočnera, je alarmujúca. Tóth a jemu podobní "analytici" nie sú novinári. Ich činnosť je v príkrom protiklade so všetkým, čomu má slobodná žurnalistika slúžiť.
Preto nielen novinárska komunita, ale aj samotný štát musí vyslať jasný signál, že takéto aktivity považuje za zastrašovanie novinárov. Ide o ochranu ľudí, ktorí dávajú svoj hlas verejnosti pri kontrole ekonomickej a politickej moci.
A ak títo ľudia tvrdia, že netušili, aké následky môže mať ich práca pre Kočnera alebo pre jemu podobné kreatúry, tak nie sú len mizerní "novinári", ale aj neschopní agenti a analytici.