Autor je členom predsedníctva Progresívneho Slovenska
Populistom ide karta. Na druhej strane zemegule, v najväčšom latinsko-americkom štáte Brazílii má krajný pravičiar namierené do prezidentského paláca. Pripojí sa tak k celosvetovej koalícii populistov – od Filipín cez Maďarsko až po Biely dom.
Každý mesiac vychádza esej či kniha o smrti demokracie, paralely spred medzivojnových rokov či z ich obdobia sa píšu samy. Pochybnosť o liberálnej demokracii je dnešný zeitgeist.
V tradične demokratických kruhoch sa objavujú pochybnosti: Nezašli sme priďaleko? Nepreháňame to s politickou korektnosťou či politikou identít? Nerozdráždili sme masy svojimi elitnými chúťkami? Nemali by sme situáciu vyhrocovať, treba spomaliť a načúvať.
Táto diagnóza je zlá. V identifikovaní príčin, ako aj v navrhovaných riešeniach. Niet pochýb, že demokracia prechádza viditeľnou krízou, avšak tá sa začala dávno pred Orbánom a Trumpom. Odpoveďou na ňu nie je hľadanie zlatého stredu, kde s prekríženými prstami a odrenými ušami dúfame, že prežijeme hnev davov.
Naopak, liberálna politika musí v sebe znovu objaviť zápal, nadšenie a program, ktorý nebude len obhajobou statu quo. Musí sa vrátiť k vlastnosti, ktorá ju spravila najúspešnejším myšlienkovým prúdom v dejinách - odvahu snívať.
Nie je alternatíva
Pred príchodom populistov by ste v európskych demokraciách zásadnejšie rozdiely medzi politickými silami hľadali len ťažko. Pravicové vládnutie sa líšilo len veľmi málo od toho ľavicového.
Od 80. rokov podporovali všetky politické sily takmer identickú ekonomickú ortodoxiu – zmenšujúce sa štátne výdavky, otvorenú ekonomiku, voľný pohyb kapitálu, zväčšovanie významu finančných služieb.
“Pokrok bol zakladateľským mýtom Československa, ktoré na ruinách konzervatívneho impéria postavilo štát, ktorý bol v mnohých oblastiach vzorom celému svetu.
„
Niečo podobné sme videli aj na Slovensku v nultých rokoch. Ficova vláda nedokázala vymyslieť nič nové, čo by prelomilo túto dnes už zastaranú paradigmu, a jednoducho tak nadviazala na Dzurindov model lákania zahraničných investícií.
Raši bude strihať pásku na Jaguári s rovnakou radosťou, s akou to robil Mikloš pred Kiou pätnásť rokov dozadu.
Naša ekonomická súčasnosť môže vyzerať z helikoptérového pohľadu dokonale, no je jasné, že takto ju nevnímajú v našej spoločnosti všetci. Nie je náhoda, že posledných 25 rokov priniesol pojem "race to the bottom" – preteky ku dnu, charakterizované neustálym tlakom na znižovanie nákladov a bezhraničnou ekonomickou súťažou s celým svetom, kde kapitál môže kedykoľvek pohroziť tým, že odíde za lacnejšou možnosťou.
Okrem toho stále počúvame, že na spoločnosť sa môžeme spoľahnúť čoraz menej a menej. Dôchodky nečakajte, na zdravotníctvo či sociálne služby nie sú peniaze; štát predsa musí hospodáriť zodpovedne. Za každým rohom číha riziko a vyníma sa pred nami obrovský zdvihnutý varovný prst – „nečakaj pomoc od nikoho“.
Čísla o duševnom zdraví a spokojnosti ľudí neladia s pozitívnymi hláseniami makroekonómov. Sme najbohatšia a zrejme aj najnešťastnejšia generácia.
Kým verejné statky sú ohlodané na kosť, súkromný kapitál narástol do obrovských rozmerov. Z akéhokoľvek pohľadu sa na to pozrieme, pravého či ľavého, víťazom posledných desaťročí sú hlavne veľké a bohaté korporácie a ich vlastníci (k tomu si pridajme ešte naše miestne špecifikum, oligarchov).
Podiel z príjmu, ktorý ja či vy odvedieme štátu, je násobne vyšší ako to, čo sa dotkne veľkých firiem v daňových rajoch. Mimo úzkej elity sme prvou generáciou po veľmi dlhom čase, ktorá môže očakávať v živote horšie vyhliadky než naši rodičia.
Napriek tomu bol z demokratických politikov ochotný pomenovať našu situáciu týmto spôsobom len málokto. Opakovane mi napadá jeden ilustračný príklad – smernica o vyslaných zamestnancoch, tzv. kamionistoch.
EÚ navrhla smernicu, podľa ktorej by sa na zamestnancov sťahovali sociálne pravidlá tej krajiny, na ktorej území sa práve nachádzajú. Naši kamionisti by teda už nemuseli fungovať v nedôstojných podmienkach.
Slovenská politická scéna – od "ľavicového" Smeru po SaS – však toto opatrenie odsúdila s tým, že si to nemôžeme dovoliť: musíte pracovať za menej, alternatíva neexistuje.
Depolitizáciu politiky dotiahla do absurdna Republiková únia zamestnávateľov, ktorá najnovšie vyzvala strany, aby sociálne témy "nepolitizovali".
Alternatíva k vyššie opísanej situácii je dnes dostupná. A my sa zrazu všetci prestrašení čudujeme, ako sa to mohlo stať?
Patriotizmus neopúšťame
Individualizmus nemá len ekonomické dosahy. Pravda je, že liberáli opustili a prenechali koncept národa či spoločenstva konzervatívcom či populistom. Liberál je individualista spojený s globálnou kultúrou. Stal sa osobou "anywhere" (kdekoľvek - pozn. red.), ktorá stojí v protiklade s ľuďmi, ktorí sú ukotvení – "somewheres" (niekde - pozn. red.).
V slovenskom kontexte je tento problém zvlášť vypuklý, keďže otázka národa je úzko spojená so samotným vznikom samostatnej republiky. Liberáli a progresívci boli v ostrom spore s mečiarovským nacionalizmom, divný pocit zo všetkého „národného“ v týchto kruhoch preto prirodzene pretrváva dodnes.
Tento postoj je chybný z dvoch zásadných dôvodov. Identita bola a bude kľúčovou optikou, cez ktorú človek nazerá na svet. Kto som a kde je moje miesto vo svete, je otázka, na ktorú musí každá zmysluplná politická sila dať odpoveď.