Jedna z vecí, na ktoré som sa najviac tešil pri sťahovaní späť do Kanady, bolo vyšetrenie u lekára a zubára. Teda, niežeby na Slovensku neexistovali, ale vždy ma spoľahlivo odradilo martýrium v ich čakárňach.
Lepšie povedané očakávanie, že prídete zavčas rána a počkáte si na audienciu – teoreticky v poradí, v akom údajne pacienti prichádzajú, ale v skutočnosti častejšie ešte predlžovanom priateľmi a prednostnými pacientmi špecialistu, ktorí idú rovno dnu a ihneď ich vpustia do ordinačnej svätyne, často na pol hodiny alebo aj na dlhšie.
S tým je koniec, pomyslel som si – tu si len telefonicky dohodnem vyšetrenie, čakať budem len toľko, kým si stihnem otvoriť časopis, a potom sa budem vyhrievať v lúčoch lekárovej profesionálnej starosti o môj drobný neduh.
Táto Kanada je však už minulosťou. Dnes je tak málo kanadských lekárov ochotných pracovať pre miestny štátny zdravotnícky systém (Amerika so svojimi neriadenými súkromnými výdavkami láka mnohých mladých odborníkov), že noví prišelci si nevedia nájsť lekára alebo zubára ochotného prijať ich za pacientov.
