Autorka pôsobí v Ústave štátu a práva SAV a na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity
Po tom, ako minulý piatok okomentoval sudca Radačovský svoje rozhodnutie týkajúce sa prevodu pozemkov a prezidenta Kisku, zniesla sa na neho vlna kritiky. Smerovala najmä k tomu, že prekročil prípustné hranice slobody prejavu sudcov a zmaril zdanie nestrannosti rozhodnutia.
Na túto kritiku reagoval štyrmi spôsobmi, prípadne argumentmi. Tvrdil, že nikomu nič neodkazoval, len hovoril, čo by urobil on na mieste prezidenta. Po druhé, povedal to po procese. Tretí argument znel, že povedal len to, čo si myslia aj iní. A na záver, je apolitický, lebo by kritizoval aj iného politika.
Skúsme sa krátko zamyslieť nad každým jeho obranným argumentom. Pochopíme tak, že sudca Radačovský operuje v nesprávnom rámci, v tom nesudcovskom. Možno práve preto je pre ľudí taký zrozumiteľný.
Sudcovský mód slobody prejavu je však postavený na iných princípoch ako mód slobody prejavu nesudcov.
Koreň rozdielu spočíva v špecifickej úlohe, ktorú v spoločnosti plnia sudcovia. Preto majú sudcovia a sudkyne vymedzené postavenie v ústave a vlastnom zákone, preto si vytvorili zásady sudcovskej etiky.
Sudcovia nie sú ako my, iní právnici alebo aj neprávnici, lebo ich úloha je iná ako tá naša. Oni aplikujú právo na konkrétny prípad tak, že záväzne rozhodnú. Nie je tajomstvom, že z povahy veci právo aj dotvárajú, najmä ak ide o tzv. zložité prípady.
Sudcovia akoby premenia abstraktné právo na to, čo je právom v individuálnej veci. Keď má sudca talár, je viac zákonom než sebou samým. A aj keď ho odloží, nikdy nie je úplne sebou samým, vždy reprezentuje aj právo a spravodlivosť.
“Neexistuje žiadny legitímny dôvod, prečo by mal sudca po procese verejne a takým spôsobom, akým to urobil Radačovský, kritizovať účastníka konania.
„
Sudca je jasným nositeľom súdnej autority pri výkone svojej funkcie a nesmie ju znevažovať, ani keď priamo funkciu nevykonáva. Práve preto sú sudcovia a sudkyne obmedzení aj v súkromnom živote, napr. sa nesmú stretávať s ľuďmi, s ktorými by sa inak stretávať mohli (s advokátmi, ak rozhodujú ich vec), či vo verejnom živote, napr. nesmú byť členmi politických strán.
Jedným z obmedzení, ktoré musia znášať z povahy svojej funkcie, je obmedzenie slobody prejavu. Kľúčovým slovom etických kódexov sudcov je „zdržanlivosť“ a jej synonymá. Je napojené aj na hodnoty nezávislosti a nestrannosti, zdvorilosti, profesionality či diskrétnosti.
Prejdime teraz k jednotlivým tvrdeniam sudcu Radačovského.
Čo by som ja urobil
1. argument: Nikomu som nič neodkazoval, len som hovoril, čo by som urobil ja.
Každý z nás pozná túto jazykovú hru, najmä od rodičov: Neradím ti, len ti hovorím, čo by som urobil ja na tvojom mieste. Jazyk je veľmi pestrý, jednu vec vieme povedať mnohými spôsobmi. Iste, kľúčový je kontext.
Napríklad výrok „Na tvojom mieste by som rezignoval“ síce môžeme predávať ako niečo, čo by sme urobili my, ale je zrejmé, že je to hodnotenie správania ako hodné rezignovania a pokojne ako odporúčanie dodržať štandard, čiže ako kritika.
Je jasné, že sudca Radačovský kritizuje prezidenta Kisku. Dôležité tu však je, že vec má dve roviny. V tej prvej ide o Kisku ako obyčajného účastníka konania, v tej druhej o Kisku ako prezidenta.
