Udalosť týždňa
Sto rokov ČSR. Veľkoleposť osláv, ktoré si zrušený štátny útvar určite zaslúžil, je a zostane v historickom kontraste s ľahkosťou, s akou bola spoločná republika rozkrájaná politickými garnitúrami deväťdesiatych rokov. Naozaj si to Československo tak cenia ich nástupcovia, ako v Prahe i Martine trúbili?
Ani deklarácia z Martina, ktorá sa na Slovensku celebrovala, ani jednorazový sviatok nič nemenia na základnej definícii slovenského vzťahu k ČSR, ktorým je absencia 28. októbra v tom portfóliu dní pracovného pokoja, ktoré je inak najnafúknutejšie v celej EÚ.
Paradoxom, ale určite fajn, je, že kedykoľvek za federácie či unitárneho štátu neboli previazanosť až zrastenie oboch republík užšie ako dnes. Fráza o nadštandardných vzťahoch nemá chybu, akurát rolu tu nehrajú politici (ktorí svoje zásluhy pripomínajú), ale technologické vymoženosti doby a členstvo v EÚ.
Za vypichnutie stojí bizarnosť martinského eventu: Rodený Slovák Babiš „mluvil“ na Slovensku veľmi zlou češtinou. Inak, snaha sformulovať myšlienku trčala z prejavu nielen Babiša, ale aj ďalších rečníkov, požiadavka sa však ukázala ako príliš náročná pre všetkých, spomedzi ktorých tentoraz nevyčnieval ani Kiska.
Správny krok
Veto zákona o politických stranách. Kiska ani nemal na výber, keďže Dankova novela – trebárs mechanizmus určenia minimálneho členstva – je bizarná. (Dostál: Strana s – napríklad – 28 členmi kandidovať môže, strana s 280 členmi nie.) Azda ešte viac bizarná než protiústavná, to dielo je akoby zrkadlo legislatívnych kvalít SNS. Áno, po roku a pol trúbenia, že idú písať zákon, sa zmohli na takúto žbrndu.
Podcenená udalosť
Fico & Blaha a Kuba. Dalo by sa aj zaradiť do rubriky Vtip týždňa, avšak utajená cesta vydareného páru má celkom vážnu pointu, teda, že boľševik prežíva nielen v hlavách a dušiach ako „nostalgikum“, ale aj v skutkoch, ktoré – keďže reč je o predsedovi najsilnejšej politickej strany – majú presah do reálnej politiky. (Rumunský režisér Pintille: „Komunizmus zmizol ako režim, ale nie ako mentalita“)
Či na reputácii krajiny, alebo bezpečnostne, keďže elity štátu (polo)utajene sa stretávajúce s diktátormi, sú dôvodom k veľkej nedôvere, trebárs pri výmene informácií. Zatiaľ čo Blaha je „otvorená kniha“ – teda uletený až tak, že vystavuje na obdiv svoje marxistické presvedčenie, Fico aj pri slabosti k diktátorom (Kaddáfí!) svoju vieru veľmi nepropagoval.
