Autor je vedec a občiansky kandidát na prezidenta Slovenskej republiky
Trpíme nedôverou. Naše spoločenstvo praská, trhliny sú čoraz väčšie a kríza dôvery sa prehlbuje. Je najvyšší čas spoločnosť sceliť, nie ju ešte viac štiepiť. Ak už nikto nebude veriť ničomu a nikomu, rozpadneme sa. Ako národ, ako moderná spoločnosť, aj ako demokratický štát.
Na Slovensku nateraz nezostáva veľa inštitúcií, ktoré si držia aspoň stopovú mieru dôvery. Akademická sféra je, našťastie, stále jednou z nich. Lenže, dokedy?
So zvyškami dôvery neradno hazardovať, no to sa žiaľ deje. Predseda parlamentu, ktorý utajuje či sťažuje prístup k svojej rigoróznej práci, je vrcholne nevídaný úkaz. Aspoň teda v civilizovanom svete.
V takom, kde sa výučné listy, maturitné vysvedčenia či vysokoškolské diplomy získavajú štandardným spôsobom a nie konšpiračnou činnosťou.
Čo na to Štefánik?
Pri oslavách stého výročia založenia Československa Andrej Danko vyzdvihol zásluhy a osobnosť Milana Rastislava Štefánika. Nuž, keby Štefánik tajil svoju dizertačnú prácu a vedecké štúdie, bol by za hochštaplera, najvyššie americké, francúzske a talianske kruhy by ho nebrali vážne.
Práve svojou vzdelanosťou a vedeckou erudovanosťou si Štefánik vydobyl medzinárodný rešpekt a postavenie. Nevyhováral sa, že jeho akademické práce môžu zneužiť politickí odporcovia. Neprajníkov mal pritom viac a oveľa mocnejších ako súčasný predseda parlamentu.
