Tretie zasadanie Spoločného parlamentného výboru EÚ a SR v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma (v Bratislave vlani v novembri a v Bruseli v júni tohto roku) nielenže neprinieslo veľa nových odpovedí, ale viac-menej ani nových otázok. Možno preto, že sa ani na tie niektoré staré doteraz nepodarilo odpovedať. Na jednej strane bolo milé pozorovať, ako sa ktorýsi zahraničný poslanec usiloval zistiť, prečo ani v jednom parlamentnom výbore neobsadili opozičné strany funkciu predsedu či podpredsedu, bolo však zarážajúce, že túto otázku položil po roku existencie spomínaného výboru (pričom treba priznať, že kompetentná odpoveď by mohla pokojne kandidovať na vysoké ocenenie). Rovnako zarážajúce však boli viaceré zavádzania a vedomé dezinformácie, ktoré odzneli z úst A. M. Húsku a niektorých poslankýň HZDS - na takomto fóre sme si však mohli lepšie predstaviť, ako asi vysvetľujú slovenskí koaliční politici v zahraničí fakty domácej politickej reality.
Rokovanie síce neprinieslo veľa odpovedí a otázky sa viac-menej opakovali, nebolo však určite zbytočné. Vďaka viacerým vystúpeniam popredných slovenských politikov presnejšie ukázalo európskym poslancom, kde leží naša bieda a prečo sa Slovensko tak často dostáva spomedzi elitnej visegrádskej štvorky, kandidujúcej na skoré členstvo v NATO a EÚ. Novinkou bolo zistenie, že predseda vlády akoby postupne strácal zmysel pre kontext, v akom vystupuje, a celý svet si začína zamieňať za míting na Pasienkoch - aspoň slovník a tón jeho vystúpení tomu začína čoraz viac nasvedčovať.