Na počiatku bolo slovo a to slovo hovorilo - bude to inak a bude to lepšie. To slovo odznelo vlani v júnovom Pressclube a povedal ho pán premiér na adresu nahradenia kupónovej privatizácie dlhopisovou. V tom čase sa totiž hovorilo ešte o dlhopisovej privatizácii a nie o nejakom odškodnení, ktoré malo upokojiť. Muselo by sa totiž povedať, kto bude odškodnený a v akom rozsahu. Len poniektorí tušili, že väčšina v rozsahu jeden a pol priemerného platu (t.j. ak to vyjde a bude to lepšie) a vybraná menšina v rozsahu niekoľkotisícnásobku (aj v prípade, že to väčšine nevyjde).
Odvtedy sa totiž udialo všeličo - začala sa v nevídanom rozsahu uskutočňovať privatizácia priamym predajom vopred určenému vlastníkovi, kde cena predávaného podniku nemala nič spoločné s ekonomickými kritériami, prijalo sa niekoľko zákonov, o ktorých Ústavný súd vyriekol, že sú protiústavné, a navyše dodnes si nikto nevie predstaviť, čo bude z právneho a ekonomického hľadiska znamenať, ak Ústavný súd vyriekne, že prevod kompetencií z vlády na FNM je v rozpore s článkom 119 písm. d) Ústavy SR (čo už vlastne vyriekol v súvislosti s tzv. zlatou akciou, ale čo už na Slovensku znamená precedens?). A začalo sa "obchodovať" s dlhopismi, ktorých úlohou bolo spočiatku uchlácholiť nespokojných MIK-ov, že namiesto neistých akcií majú istých desaťtisíc Sk, neskôr istých 7500, pričom istotu zisku mali len tí dlžníci voči FNM, ktorí dlh mohli začať splácať pod cenu skupovanými dlhopismi. Tých, ktorí uprednostňovali kupónku, mali uspokojiť akcie vybraných podnikov (napríklad 210 akcií CHIRANA Export-Import a.s. či 622 akcií Incheba a.s.).