Autor je teológ a spisovateľ
Za prešovskými križovatkami s bilbordmi sa ráz krajiny zmenil. Akoby sme opúšťali známy svet, pretože my zo západu poznáme z východu košický bulvár, Tabačku, Úsmev, R, opravené synagógy, Rákócziho kryptu v poslednej gotickej katedrále na hranici s ortodoxiou a mestskú kultúru.
O Prešove sa v Košiciach nehovorí, je to ako otvoriť v slovanistickej krčme debatu o Trnave. Ale sme tu doma, aj keď začne Viťo Staviarsky hovoriť po šarišsky, trochu zo zlomyseľnosti, no viac z priateľstva, s chuťou treba povedať, že slovenčina má svoje exotické tajomstvá.
Za poslednými sídliskami Prešova sa svet mení už na štvorprúdovke, objavujú sa staré vetriesky, nákladné autá, krajina sa otvára do karpatského zálivu, smerom hore k Poľsku, k zborovskému frontu, popod Kapušiansky hrad, na Duklu.
Pusté UNESCO
Zborovský hrad bol väčší ako bardejovské námestie, vicestarosta Bardejova hovorí, že na Zborove máme náš Verdun, miesto, kde sa začala Veľká vojna a tak o nej aj hovoria, nie o prvej svetovej, ale o Veľkej vojne, ktorú si nikto za štyri roky osláv od storočnice začiatku po blížiace sa pripomenutie konca nevšimol.
Deti z východu chodia do Zborova na školské výlety, aj keď z mesta ostalo iba torzo, v minulosti súperilo podľa predavača lístkov do Baziliky svätého Egídia s Bardejovom, no dnes z neho vidieť iba fragmenty, z kostolnej veže, keď nie je opar.
Za posledné roky opustilo mesto a okres desaťtisíc ľudí, Bardejov nedokáže nikoho udržať, napriek obnovenému námestiu a zápisu do UNESCO.
V kúpeľoch stretnete stabilnú klientelu a stabilné premočené leukoplasty na hladine termálnej vody, v krčmách sa prechádza plynule z poľštiny do slovenčiny, na polceste ostáva šariština.
