Zuzana Kusá: Za ostrou hranicou, Kalligram 2018.
"Spomenula som si, ako mi terénna pracovníčka rozprávala o rómskom dievčati, ktoré si z úbohého stredoškolského štipendia šetrilo na bielu vetrovku. Snažili sa ju nahovoriť na niečo praktickejšie, veď doma perú v lavóre a v zadymenej chalupe ju nemôže ani bezpečne usušiť, ale neustúpila . A na počudovanie sa jej ju potom darilo udržať v snehobielom stave." (ZŠ Červená, Hrdé 2015)
Sú to ľudia za ostrou hranicou. Ľudia, s ktorými máme problém súcitiť. Väčšinou tvrdíme, že si za svoj osud môžu sami. Situácia, v akej sa nachádzajú, sa nás netýka a akýmsi zvláštnym spôsobom veríme, že zodpovedá kultúre a danostiam týchto ľudí. Že si to azda aj zaslúžia.
Zuzane Kusej sa ľudia s týmito myšlienkami priznávajú. Ako sociologička im zaručuje anonymitu, počúva ich bez vynášania súdu, aby potom ich postoje zhodnotí. Aby povedala, prečo dnes mnohí ľudia, ktorí o sebe samých rozmýšľajú ako o slušných a poriadnych, dokážu uvažovať o tých najchudobnejších s prekvapujúcou krutosťou.
Vlastne sa tak, ukazuje Kusá, podieľajú na udržiavaní vykázaných ľudí v podmienkach, z ktorých sa nemajú ako svojpomocne vyškriabať.
Typické súdy, že sa málo snažia, nechcú pracovať, nevedia hospodáriť alebo zanedbávajú svoje rodiny Kusá stavia do nového svetla. Ukazuje nám, ktorí sme sa nikdy nemuseli rozhodovať, či kúpime jedlo pre rodinu, alebo opravíme tečúce potrubie, aké voľby robia tí, čo v radikálnej chudobe prežívajú.
Od zabezpečenia po núdzu
Máme príležitosť nahliadnuť sociologičke do záznamov – Kusá sa delí o zápisky z denníka, keď pozorovala situáciu detí z vylúčených rodín v školách – počúvame s ňou výpovede ľudí, ktorí situáciu chudobných hodnotia a tiež sebahodnotenie samotných rodín odkázaných na dávku v hmotnej núdzi.
Kusá si všíma aj ďalšie roviny problému. Napríklad, ako sa názov tohto posledného finančného zabezpečenia menil, aby jeho zmena "tvrdo a úprimne priznávala klesajúcu dostatočnosť": "Dávka sociálneho zabezpečenia sa zmenila na dávku sociálnej pomoci, ktorú dodnes platná reforma zredukovala na dávku pomoci v hmotnej núdzi."
Autorka naznačuje, ako takéto označovanie dávky - ako aj samotná reč politikov o probléme chudoby - odráža ohľad na útlocitnosť verejnej mienky. Ktorá je vychovaná v predstave, že títo ľudia sú príťaž, majú sa prehýbať vďakou, nemajú sa vystrkovať a keďže ich prínos pre spoločnosť považujú za nulový, má sa tiež náklad na nich blížiť k nule.
