Autor je poslanec Európskeho parlamentu
Európska únia sa len veľmi pomaly prebúdza zo svojho utopického sna byť len soft power. Ale prebúdza.
Ruská intervencia najprv v Gruzínsku a potom na Ukrajine; arabská jar a destabilizácia Severnej Afriky; avanturizmus Trumpovej administratívy a napokon migračná vlna z vojnových zón.
To sú štyri do očí bijúce výzvy, ktoré definitívne nútia EÚ začať premýšľať a konať geopoliticky, meniť sa z nežnej sily na silu tvrdú.
Afrika sa ukazuje ako kľúčový hráč, ktorý sa presne podľa politiky, ktorú si EÚ zvolí, môže stať nočnou morou alebo strategickým spojencom.
Logicky, spojenectvo je lepší variant, a tak stratégia spolupráce s Afrikou sa ukazuje ako kľúčová. Ale zatiaľ definitívnu stratégiu nemáme, aj keď prvé črty sa už rysujú.
Sociálni demokrati v Európskom parlamente už roky organizujú stretnutia so svojimi africkými partnermi, ale doteraz vždy v tradičných koľajach rozvojovej pomoci, podpory emancipačných úsilí, predovšetkým ženských hnutí a podporou tzv. good governance, teda priblíženia spôsobov vlády európskym demokratickým pravidlám.
Tento rok bolo cítiť zmenu. A teší ma to, subsaharská Afrika je trvalou súčasťou mojej agendy a na každom možnom fóre aj na zahraničnom výbore Európskeho parlamentu pretláčam africkú agendu, kde sa len dá.
Tiež bojujú s únosom štátu
Inak veľmi príznačne, celý Africký týždeň v Európskom parlamente sa začal diskusiou o mieste investigatívnej žurnalistiky v boji proti korupcii a daňovým podvodom tak v Európe, ako aj v Afrike.
Odvážna a nezávislá žurnalistika sa môže aj v Afrike ukázať ako kľúčový element boja proti tomu, čo Juhoafričania nazývajú oveľa výstižnejšie „state capture“, voľne preložiteľné ako uchmatnutie alebo ukoristenie štátu.
A správne, lebo slovo korupcia vôbec nevystihuje, čo sa vlastne deje „oligarchizáciou štátnej politiky“ - nám v Slovensku takou dôverne známou. A pomerne rozšírenou v Afrike.
