nejšiu povahu, týka sa vlastne všetkých občanov a "zabezpečuje" ich dôchodkami a nemocenskými dávkami. Sociálna podpora predstavuje sieť rozličných sociálnych dávok, ktorými štát "zabezpečuje" občanov v rozličných situáciách a pri rozličných udalostiach doslova od narodenia (príspevok pri narodení dieťaťa) až po smrť (pohrebné). Sociálna pomoc má byť akousi poslednou sieťou, ktorá bude "zachytávať" tých, ktorí sa nedokážu "zabezpečiť" sami (pomocou vlastnej práce a najbližších príbuzných) a zároveň ich "nezachytia" prvé dva systémy sociálneho zabezpečenia, čiže napriek sociálnemu poisteniu a sociálnej podpore im bude hroziť prepad pod (životnú) úroveň, ktorú sa štát zaviazal garantovať všetkým ako minimálnu (životné minimum).
Pripravovaný systém sociálnej pomoci, ktorý nahradí doteraz existujúcu sociálnu starostlivosť, je potrebné skonštruovať tak, aby nedochádzalo k jeho zneužívaniu ľuďmi, ktorí sociálnu pomoc nepotrebujú. Teda, aby to bol systém adresný. Kým pri sociálnom poistení a sociálnej podpore je adresnosť iba jedným z možných prístupov, pri sociálnej pomoci je adresnosť nevyhnutnou podmienkou. Treba preto oceniť, že i vládou schválené zásady zákona o sociálnej pomoci smerujú k zavedeniu väčšej adresnosti do tejto sféry. Poskytovanie sociálnej pomoci bude diferencované pre tri kategórie uchádzačov: nezamestnaných bez záujmu o prácu, nezamestnaných, ktorí majú záujem pracovať, a pracujúcich s nedostatočnou výškou príjmu. Tej prvej skupine by mala byť poskytovaná iba minimálna pomoc do výšky tzv. existenčného minima, ktoré stačí na zabezpečenie iba tých najzákladnejších potrieb. Adresnosť sociálnej pomoci by mala vytvoriť väčší tlak na ľudí v núdzi, aby sa nespoliehali len na pomoc štátu, ale snažili sa riešiť svoje problémy svojou vlastnou aktivitou. Pozitívnym trendom je aj úmysel vlády decentralizovať sociálnu sféru a vo väčšom rozsahu umožniť vstup do nej neštátnym subjektom. Pravda, ak to nie je myslené tak, že sa sociálna pomoc hodí bez príslušných finančných zdrojov na krk obciam.
