„Ak by som náhle zomrel, sľúbte mi, že zabezpečíte pitvu môjho tela,“ povedal lekárovi muž.
„Prečo by ste mali zomrieť?“ spýtal sa lekár.
Muž sa naňho zadíval prenikavo modrými očami.
Sedeli v hoteli Dagmar na Sadovej ulici v Petrohrade. Bol február 1917. Lekár bol Čech, volal sa Rudolf Pelikán a bol to vojnový zajatec, ktorý pôsobil v jednej z petrohradských nemocníc.
Muž požadujúci pitvu bol Slovák s francúzskym štátnym občianstvom Milan Štefánik. Prišiel do Ruska s diplomatickým poslaním. Ich výsledkom mali byť československé légie zložené z vojnových zajatcov českej a slovenskej národnosti, ktorých existencia podmieňovala vznik Československa.
Lenže Štefánik mal pocit, že ho v Rusku sledujú a ide mu o život.
Paranoja alebo praktiky tajnej polície?
„Pred troma dňami som mal v spánku pocit, akoby mi dakto pritlačil na tvár a ústa šatku s prenikavo páchnucou tekutinou a ja som sa pokúšal rukami odsunúť túto šatku, načo som stratil vedomie a neviem, čo sa robilo ďalej,“ povedal Štefánik lekárovi.
„Keď som sa ráno zobudil, cítil som prudkú bolesť hlavy, závrat a búšenie srdca. Šiel som sa hneď pozrieť do skrine, kde mám dokumenty, a zbadal som, že neboli celkom na svojom mieste.“
Doktor Pelikán nadhodil, že mohlo ísť o ťažký sen spojený s autosugesciou.
„Ale ako si mám vysvetliť, že môj adjutant mi porozprával to isté o sebe, bez toho, že by bol počul niečo odo mňa?“ spýtal sa Štefánik.
„Veď sa zamykáte na noc zvnútra, nie?“ uvažoval nahlas lekár. „A kľúč zostáva v zámke.“
„Pre tajnú políciu nemôže byť problém otvoriť zvnútra zamknuté dvere,“ povedal Štefánik. „Aby som vylúčil autosugesciu, poznačil som si ceruzkou na dverách smer kľúča pri ich zamknutí. Dnes v noci sa všetko opakovalo a ráno pri prebudení som skontroloval polohu kľúča. Bol obrátený v inom smere.“
Štefánik sa vzápätí presťahoval inam, doktor Pelikán si príbeh zaznamenal do denníka a tam aj zostal ako malá záhada, ktorá mohla byť pokojne plodom paranoje, akej prepadali v Rusku mnohí cudzinci.
Prešli roky a tajomstvo by zostalo skryté, nebyť toho, že sa ruskí historici dostali do starých archívov.
Minúta po minúte
V štátnom archíve Ruskej federácie napríklad historička Z. S. Nenaševa našla objemný spis plný denných podrobných hlásení o „poručíkovi francúzskej služby Slovákovi Milanovi Štefánikovi“.
V ňom ruská špeciálna služba zaznamenávala minútu po minúte všetko, čo Štefánik v Petrohrade robil, s kým sa stretol a o čom s ním hovoril. Všetky sledované objekty mali svoje pseudonymy, Štefánik bol označovaný ako „Francúz“.