V jednej veci mal exminister školstva Čaplovič pravdu pri obhajobe vtedy ešte utajenej práce Andreja Danka. Že naháňať treba školiteľa a oponenta, nie študenta.
Veru, môže sa stať, že študent sa pokúsi podvádzať a odovzdá „rigorózku“, ktorú si kúpil na trhovisku s akademickými prácami. Lenže univerzitný systém by mu mal klepnúť po prstoch.
Dankova práca sa zhoduje s inou, školu ani Danka to nezaujíma Čítajte Školiteľ, samozrejme, nevidí ani prácu, ani študenta prvý raz v deň obhajoby práce, ale stretáva sa s ním na konzultáciách; prácu sleduje a zasahuje do nej.
Ak sa študent dostane tak ďaleko, že obhajuje malý doktorát, jeho meno by nemalo byť pre vyučujúcich nové. Ktosi mu musel odporučiť, aby trebárs rozšíril svoju magisterskú prácu, pretože je nadpriemerná a uchádzal sa s ňou o akademický titul vyššieho rádu.
Oponent by mal byť priradený k téme, v ktorej je doma, čo takisto sľubuje moment kontroly. Pravdepodobne má dobrý prehľad o prácach, ktoré vznikli v predošlých rokoch. Prípadne vybadá na obhajobe, že študent myšlienky vlastnej práce nedokáže rozvíjať ani obhájiť, pretože nie sú jeho vlastné.
Toto povedané a podčiarknuté dáva za pravdu Čaplovičovi, že veru okrem študenta, ktorý je až po uši v kauze plagiátorstva, sa na jeho vine podieľajú veľkou mierou tí, ktorí z neho doktora práv stvorili.
