V každých voľbách sa vedú prakticky dve paralelné vojny. Najprv vojna o samotné voličské hlasy, po ktorej nasleduje veľká bitka o interpretáciu. A keďže nikto nechce byť za porazeného, každý si podľa potreby poohýba kritériá tak, aby mu to vyhovovalo.
Nastáva tak vzácna situácia, keď majú voličské hlasy ako komodita dôležitú spoločnú vlastnosť s inteligenciou – sú tak mimoriadne spravodlivo distribuované, že sa nikto nesťažuje, že by dostal málo.
Ako keby sme sa ocitli vo volebnej zlatej krajine, politickom eldorade, straníckej šangri-le, hlasovacej utópii: spokojní sú Fico, Danko, Bugár, Sulík, Beblavý, Hlina, Štefunko, azda úplne všetci. To im nemáme za zlé, je to ich remeslo, ale mohli by sa pri tom krotiť.
