A tí, čo chodili na ulicu pred takmer tridsiatimi rokmi, boli čo? Platení zahraničím? Dá im henten pomstychtivý alkáč preveriť účty?
Slniečkari, ako sa im sprosto hovorí dnes? Akoby sa sme sa začali vysmievať tým, ktorí si myslia, že spoločnosť existuje, že má byť spravodlivá, že má chrániť najslabších a pomáhať najlepším?
Kto boli tie státisíce ľudí, ktoré sa pohli do ulíc, a prečo išli, ako vedeli, že majú ísť, keď neboli facebooky a smartfóny, prečo mali pocit, že musia ísť každý deň po práci a po škole do chladu počúvať Tublatanku a Ivana Hoffmana? Ovládala ich rovnaká sila ako tých, ktorí boli v uliciach na jar.
Pocit, že krajina je v koncoch a potrebuje ich, svoje deti, svojich občanov, aby sa mohla obnoviť a stať sa miestom, kde sa nemusíte báť o život a dôstojnosť. Preto sme tam chodievali, nikto nám nemusel hovoriť, čo máme žiadať, vedel som, že nechcem žiť v štáte, kde ma komunistickí fízli zbalili po bitke na burze platní, pretože som si kúpil vinyl Boba Marleyho Babylon by bus.
Nechcel som žiť v štáte, kde nám na besede istý Plevza povedal, že zakázaná literatúra neexistuje a všetky nami vymenované tituly môžeme prezenčne študovať v ústave marxizmu-leninizmu. Nechodili sme na ulicu ako jehovisti veriac, že na druhý deň bude lepšie, nevyháňal nás von idealizmus, čoho má byť tupý výraz slniečkar asi metaforou, ale realizmus.
Nechceli sme žiť v utópii, ale naše životy bez apokalyptických predstáv o skorom príchode tisícročného kráľovstva komunizmu.
Mýtus o vzťahoch
November bol prvou vzburou realizmu, spoločnosť sa po rokoch pozrela na seba samu nie očami utopickej geriatrie, ale s hrôzou zo stretnutia so skutočnosťou vlastnej existencie.
