Hodný čas to bolo aj zábavné. Andrejovi Dankovi napriek všetkému treba uznať osobitný vklad do slovenského politického folklóru.

Jeho verbálny prejav, toporná hra predstierania štátnika a infantilné apely plné lásky a ľudského tepla vytvárali dramatický kontrapunkt k agresívnemu mocenskému apetítu a autentickému nebezpečenstvu pre západnú príslušnosť Slovenska.
Technicky vzaté mu treba vzdať česť, že vzhľadom na volebné skóre (8,64 percenta) a okolnosti vedel v praktickej politike uhrať pekné výsledky.
Akoby zázrakom prežil kauzu kapitán, po kotrmelcoch Smeru získal späť stratené preferencie, rástli mu krídla, a najmä v posledných mesiacoch mu oslabená koalícia nedokázala vzdorovať.
Keď sa mu zachcelo, vypýtal si odvod od reťazcov, nabrýzgal Cséfalvayovej, ba aj Lajčákovi a keď ho chcela opozícia v parlamente odvolávať, Béla s Ficom ho poslušne podržali a neotvorili ani len rozpravu.
V tomto zmysle je Danko naozaj politickým fenoménom.