Netušili sme, ako veľmi a ako dlho to bude ťažké. Vtedy v novembri sme si mysleli, že sloboda je silná láskavá matka, ktorá si nás pritisne k hrudi ako navracajúcich sa synov a dcéry. Lenže naša sloboda bola batoľa. A my sme sa o ňu museli starať. O našu slobodu a demokraciu.
Netušili sme, že ju môžu uniesť, zneužívať a meniť na nepoznanie.
Mysleli sme si, že sloboda je nepriestrelný štít, čo nás uchráni a že nám ju môžu zničiť nanajvýš zahraničné tanky. Netušili sme, že pred útokmi našich vlastných ľudí nás neochráni a že my budeme musieť chrániť ju.
Učíme sa v bolestiach, že sloboda je kolektívna sila, a ak ju začíname uberať iným, tak sa jej vzdávame. Že sloboda nie je bezhraničná a ako veľmi záleží na tom, kto konkrétny tie hranice určuje. A s akým úmyslom.
V 1989 sme si mysleli, že keď dokončíme svoju prácu, tak námestia budeme využívať na nedeľňajšie prechádzky. Pochopili sme však, že podstatou demokracie je, že naša práca sa nikdy nekončí. A tak opäť stojíme na námestiach, aby nám demokraciu niekto neuniesol opäť.
Naučili sme sa, že demokracia nie je pasívna a nemôžeme ju vdychovať ako paru v saune. Že to nie je len stav našej mysle. A ak chceme ďalším generáciám niečo zanechať, tak by to mala byť ona: demokracia. Bez Orbánovských deformácií a bez Ficovej vrstvy mimo zákon.
Bez tých, čo si revolúciu ani nevšimli, a keď ju už nemohli ignorovať, tak chceli demokraciu zapriahnuť, aby ťahala ich vozy plné komunistickej bagáže a sentimentu za neslobodou.
Namiesto sfrustrovaného národa, ktorý stále potrebuje imaginárnych nepriateľov, aby nemusel prejsť sebareflexiou, a nechá sa unášať autokratmi rôznych odvarov, zanechajme im sebavedomú, slobodnú a demokratickú krajinu. To je naša práca. Tá najnáročnejšia.
