SME
Piatok, 2. december, 2022 | Meniny má Bibiána

O reportáži, ktorá nevznikla, ale zaslúžila by si

Prečo sa Slovák stará o cudzie deti v Afrike?

Tomáš a jeho sandokani. (Zdroj: Matušú Krčmárik)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Keď ma Tomáš Rusnák nakladal do auta v kenskom Eldorete, nebol som v najlepšej forme. V tú noc som spal asi tri hodiny, o šiestej ráno som letel z Nairobi a prehliadku jedného projektu so školou a nemocnicou som už mal za sebou.

Tomáša som poznal už predtým. Stretli sme pred siedmimi rokmi vo vtedy ešte nie nezávislom Južnom Sudáne, kde som sa nesmelými krokmi učil tvoriť reportáže (ale o to suverénnejšie som sa pritom tváril) a on sa priúčal rozvojovej pomoci.

Sme približne rovesníci, niečo po tridsiatke. Ja som sa z Južného Sudánu vrátil domov, on v Afrike ostal na celých tých sedem rokov. A tak skoro sa domov nechystá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mali sme pred sebou trojhodinovú cestu autom do Kisumu, kde Tomáš vedie útočisko pre chlapcov z ulice. Bol som unavený, nechal som ho rozprávať. Mal o čom, sú to silné príbehy, ktoré možno nezmenia svet, no chlapcom, ktorí prešli jeho detským domovom svätého Philipa Neriho, ktorý prevádzkuje Vysoká škola svätej Alžbety, mení životy.

V jeho rozprávaní sú všetci sandokani. Neposedné deti, ktoré prežili niekoľko rokov na ulici a pomaly si zvykajú na pravidelný režim. Vstať o siedmej, upratať, raňajky, škola, voľný program, večer film, keď obkolesia Tomášov notebook. Ak neposlúchajú, film sa vynechá. Večierka je o desiatej.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Raňajky, obed, večera, každý deň ugali (hmota z kukuričnej múky, vody a soli), mení sa len príloha. Občas fazuľa, zelenina. Mäso len v nedeľu. „Sám sa čudujem, ale im to chutí,“ hovorí s úsmevom Tomáš, vyučený kuchár.

Africká rutina

Na zadnom sedadle sedel jeden z chlapcov, ktorého zobral so sebou na „výlet“ do Eldoretu. Vždy, keď niekam ide, niektorého zoberie, aby mali pestrejší deň.

Tomáš ma zobral na obed v Kisumu, do ich centra a potom k chaotickej hranici s Ugandou, kde som musel vystúpiť a prejsť ju pešo. Tých sedem hodín som počúval príbehy o chlapcoch, z ktorých každý má nejakú rodinu, no aj tak sa ocitnú na ulici.

Matka si našla nového manžela a ten nechce živiť chlapca, ktorý nie je jeho krvou. Alebo rodičia zomreli a starí rodičia si nemôžu dovoliť živiť ich. Alebo ušli, lebo ich bili. Príbehy sa rôznia, no výsledkom je, že v uliciach kenských miest žijú desaťtisíce ľudí.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Latka, ktorá sa nedá podliezť.


2 h
ZKH píše - týždenný newsletter Zuzany Kovačič Hanzelovej.

Súhrn týždňa Zuzany Kovačič Hanzelovej.


5 h
Výber šéfredaktorky - Beata Balogová

Generálny prokurátor nám odkazuje, že na podozreniach nezáleží.


18 h

Karikatúra denníka SME (Vico).


19 h
SkryťZatvoriť reklamu