Autorka je nezávislá novinárka
Tešili sme sa a mávali československými vlajkami. Teraz aj vtedy, pred 29 rokmi. Pálili sme sviečky za obeť na pražskej Národnej triede, ktorá sa 17. novembra 1989 síce stala ďalším motorom Zamatovej revolúcie, ale vzápätí sa, našťastie, ukázalo, že to bol planý poplach.
Na české i slovenské pomery je jeden mŕtvy dosť. Nie sme zvyknutí na masové popravy, nemáme v srdci nič, čo by ho menilo na kameň. Pretože naša história aj náš 17. november je v porovnaní s históriou východnej veľmoci naozaj čajíček.
Deň študentstva, teraz už aj deň, keď sme zvrhli starý režim a otvorili cestu k slobode, má u nás len ľahký pátos. Aj oveľa tragickejší dátum 17. november 1939 je umiernenou drámou v porovnaní s tým, čo v rovnakom čase prežívali Rusi.
Sedemnásty november v ruskom podaní to je záver veľkej a nesmierne krvavej kapitoly v dejinách ruskej ríše.
Uhrančivý Ježov
Sedemnásteho novembra 1938 vyšlo uznesenie O zatýkaní, prokurátorskom dozore a vedení vyšetrovania. Názov nepôsobí prevratne, ale obsah je doslova revolučný. Pretože pár listov papiera s príslušnými podpismi zachránilo životy a zdravie miliónov sovietskych občanov – skončil sa veľký teror.
Toto rozhodnutie predovšetkým znieslo zo sveta tzv. trojky a zastavilo hromadné popravy.
Dvadsiateho štvrtého novembra padol obávaný ľudový komisár Nikolaj Ježov, jeden z hlavných organizátorov represálií v rokoch 1937 – 1938. Na jeho miesto síce nenastúpil žiadny ľudomil, ale to najhoršie, čo Rusko dovtedy zažilo, predsa len na chvíľu ustalo.
Spamätať sa z tejto rany však krajina nedokázala dodnes. Právom sa hovorí, že v Rusku žijú len dva druhy ľudí – potomkovia obetí a potomkovia ich katov.
