Po rokoch výskytu bez farby, chute a zápachu - ako údajne náš najlepší diplomat - vystupuje Lajčák z tieňov, ktorým kryl chrbty dekádu či viac.
Silné politické stanoviská – okrem Marrákeša aj „nie“ európskej armáde - súka z rukáva. Akoby si tú prezidentskú kampaň už aj skúšal, akurát v triku vlastnom, nie Smeru.
Ale tak to zrejme nie je.
Cez migračný kompakt je až elektrizujúco politický Lajčák zrazu v konflikte so svojou takmer rodnou - ako najdlhšie slúžiaci nečlen – stranou, ktorá na čele s predsedom práve začína veľkopohon na voličov Kotlebu.
Zrazu, odhodiac servítky – a netreba na to ani MGIMO - , Lajčák registruje „zápecnícku politiku“, ktorá si „rieši preferencie“ a tak ďalej.
Až marrákešský pakt, rok tvrdej práce, ktorú mu chcú skrečovať, otvára oči najväčšiemu papierovému favoritovi, odkedy sa priamo prezident volí.
Až do takej miery jasnozrivosti, že ak populisti nenechajú Marrákeš na pokoji, nebude ani hlavou rezortu zahraničia, nieto celého štátu.
Chcelo by sa Lajčákovi aj gratulovať. Kde ale bol doteraz?
