Zadie Smithová: Swing Time, vydavateľstvo Inaque 2018.
Na obálke slovenského prekladu - na výraznej obálke poctivo spracovanej knihy s modernou typografiou a väzbou, ktorá sa nezavrie, keď ju otvoríte v polovici, čo by všetko mali byť samozrejmosti, ale na slovenskom vydavateľskom trhu aj v súčasnosti trucovito absentujú – je kresba vtáčika, prehnutého v drieku ako písmeno U s hlavou obrátenou dozadu.
Vyzerá trochu ako kalich na šampanské, to k swingu patrí, trochu ako kolíska pre deti, ktorými sa román začína a končí, a trochu ako trajektória hojdajúceho sa kyvadla, predznačujúca výstavbu románu a osudovú menlivosť postáv, ich pováh a vzájomných vzťahov, jadro zatiaľ azda najkonzervatívnejšieho, a preto, ale aj z iných dôvodov, čitateľsky vďačného románu stálice britskej literárnej scény.
Hysterický realizmus, prečo nie?
Zadie Smith očarila recenzentov hneď svojím debutom White Teeth (v češtine Bílé zuby, 2007) z roku 2000, keď mala iba dvadsaťštyri a už sa jej podarilo úspechom zhostiť úlohy nadaného literárneho predstaviteľa multikulturálnej Británie, ktorý by bol mladší než Salman Rushdie a viac sexi než Kazuo Ishiguro.
Vydavateľ bol z kombinácie jamajského espritu a divokej montypythonovskej komiky taký nadšený, že jej dal za román zálohu štvrť milióna libier a White Teeth sa prešmyklo aj do rebríčka stovky najlepších po anglicky písaných románov podľa časopisu TIME v čase, keď sa ešte nezostavovali rebríčky všetkého možného od zubných pást po druhy machorastov.
Menej už hýril radosťou prominentný kritik James Wood, ktorého nepriaznivá a obsiahla kritika vošla do dejín aj preto, lebo v nej prvý raz použil na označenie tohto typu písania spojenie "hysterický realizmus", s čím sa neskôr autorka v plnej miere stotožnila.
So Zadie som sa zoznámil až prostredníctvom jej predposledného románu NW (v slovenčine NW, 2013), kde ubudlo z hystérie na rovine obrazov, trópov, značkových mien a frapantných metafor, zato ju však nahradilo prudké experimentovanie s časovými prechodmi či zmenami perspektívy, často bez ohlásenia, vždy postmoderne.
Od všeobjímajúcej televíznej hyperreality Dona DeLilla a Thomasa Pynchona to bol teda akýsi krok vzad – pre nezasvätených: za jedného z prvých postmodernistov v literatúre je pokladaný už trebárs Jorge Luis Borges a prvé parte vystavili tomuto hnutiu v roku 1991 na konferencii v Stuttgarte s lapidárnym názvom Koniec postmodernizmu – a dalo sa očakávať, že ak Zadie zotrvá v trende brúsenia si ostrohov na rozličných románových formách, predloží čitateľom nabudúce zasa čosi nové, čosi iné.
A vôbec nezaškodí, ak to bude ladiť s aktuálnou módou staroverského, nekomplikovaného a nič nekomplikujúceho rozprávania o životných osudoch priateliek z detstva. Tak vznikol Swing Time.
Rozprávačka a Tracey
Je o nepomenovanej hlavnej hrdinke a rozprávačke v jednej postave a jej priateľke Tracey, ktoré sú zbláznené do tancovania, obe etnicky viditeľne odlišné od tvarohovitých Angličanov, obe z nie najlepších pomerov, ale inak ako noc a deň.
