Rozpoznám ich takmer okamžite. Napríklad podľa spôsobu, akým si sadnú v električke. Vždy sa presvedčia, či sa mi nohavice nezarezávajú do stehien. Spoznám ich podľa toho, ako bleskurýchle skontrolujú svoj odraz v skle výkladu. Podľa toho, ako neustále držia stiahnuté brucho a ako si upäto uhládzajú vlasy.
Viem aj to, na čo myslia. Očami rýchlo prebehnú celú miestnosť a zmapujú, či v nej nie sú najtučnejšie. Pochopiteľne, že nie. Nemôžu byť. Niektoré sa totiž pomaličky dostávajú za hranicu zdravia.
Pre väčšinu ľudí sú bláznivé a povrchné. Starajú sa len o to, ako vyzerajú a myslia len na svoje telo. Väčšina ľudí má pocit, že si za všetko môžu samy, že je to ich voľba. Nejedia a hotovo.
Títo ľudia sa mýlia, anorexiu by si nikto nevybral dobrovoľne.
Ideálnych štyridsať kíl
Nikdy som netúžila stať sa modelkou. Bláznivou a povrchnou som, myslím, nebola ani ako stredoškoláčka. Napriek tomu som ako šestnásťročná prestala jesť. Čím viac sa blížili moje sedemnáste narodeniny, tým viac ručička na váhe klesala k číslu 40.
Presne to bola moja méta.
"Ešte by som chcela schudnúť z bokov, ale už mi to veľmi nejde," sťažovala som sa spolužiačke a hnevala sa na svoj príšerný typ postavy. Dodnes si pamätám, ako sa na mňa dívala, keď som jej hovorila, že štyridsaťkilová budem "taká akurát".
V tom pohľade bolo prekvapenie, nepochopenie a trochu zhnusenia.
Do tohto bodu som sa našťastie nikdy nedostala a skončila som pri hmotnosti štyridsaťpäť kilogramov. To som si už nemohla ľahnúť či sadnúť na dlážku bez toho, aby ma okamžite netlačili vlastné kosti.
Nemávala som menštruáciu, trpela som únavou, s ktorou som bojovala pri každom úmornom cvičení. Bola som depresívna a vypadávali mi vlasy.
Napriek tomu bol môj denný jedálny lístok zložený z jedného jablka, suchého rožka a ochutenej minerálky.
Najbizarnejší bol test s výskokom. Predtým, ako som sa išla sprchovať, som stála nahá pred zrkadlom. Vyskočila som a sledovala, čo sa deje s mojím telom, keď dopadnem na zem.