Odobratie akreditácie štyrom novinárom, s ktorými Ľ. Buláková a M. Pospíšilová nemali "dobré skúsenosti", rozvírilo diskusiu v novinárskej obci aj vo verejnosti. Pritom je zrejmé, že Úrad vlády SR nemal na takýto krok žiadne zákonné oprávnenie. Ak totiž vláda ani jej úrad nemá zákonom povolené vydávať akreditácie, pochopiteľne ich nemôže ani odnímať. Podľa ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa tzv. tlačového zákona môže akreditácie vystavovať a rušiť iba ministerstvo zahraničných vecí, aj to iba zahraničným agentúram a zahraničným redakciám. Mimochodom, je preto rovnako kuriózne stanovisko Slovenského syndikátu novinárov, v ktorom protestuje proti odobratiu akreditácií slovenským redakciám, teda proti niečomu, čo od začiatku nemá oporu v žiadnom zákone. Jednoducho spory o akreditáciu sú zavádzajúce a bezpredmetné. Akreditácia na jednorazové udalosti je iným prípadom.
Čl. 12 ústavy podrobne hovorí o tom, že ľudia sú si rovní v dôstojnosti i v právach, že nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné ľudské práva a slobody, a že nikoho nemožno pri ich uplatňovaní poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Medzi práva zaručené ústavou patrí aj právo na informácie a ich slobodné šírenie. Ústava pripúšťa možnosť ich obmedzenia, avšak iba formou zákona a výlučne z dôvodov uvedených v ústave. Inými slovami - právo zúčastniť sa na tlačovej besede vlády má každý občan, pokiaľ sa zmestí do miestnosti, v ktorej sa tlačovka uskutočňuje. Presne tak, ako má občan právo zúčastniť sa na rokovaní parlamentu. Tlačový zákon uvádza, že "štátne orgány a organizácie SÚ POVINNÉ poskytovať šéfredaktorom i ostatným redaktorom v rozsahu ich poverenia informácie nevyhnutné na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti alebo im umožniť prístup k takýmto informáciám". V praxi to znamená, že nie vláda alebo jej tlačový odbor, ale jednotlivé redakcie určujú redaktorom náplň ich práce, teda aj to, na ktoré tlačovky majú ísť. Nie vláda alebo jej tlačový odbor, ale čitatelia a šéfredaktor určujú, či majú skúsenosti s redaktormi dobré alebo nie. Ak vláda alebo jej tlačový odbor chcú určovať redakciám, ktorý redaktor sa môže na tlačovke zúčastniť a ktorý nie, ide nielen o neprípustný nátlak, ale zároveň aj o diskrimináciu jednotlivých redaktorov.