To, čo ešte stále oceňujú mnohí na prednovembrovom režime, boli "istoty". Sociálne, zamestnanosti, bývania ... Dnešok sa vyznačuje istotami inými - kým napríklad smrť Martina Šmída (hoci aj fiktívna, ako sa ukázalo neskôr) akcelerovala mítingové prejavy nespokojnosti s režimom, smrť Róberta Remiáša (skutočná, nie ako prejav spravodajskej hry, skôr jej dôsledok) si takéto kvality nedokázala získať. Nedarí sa ani iným istotám. Viete si predstaviť, čo by s mienkou občanov pred novembrom `89 urobili také správy o narábaní so štátnym majetkom, aké získava človek informovaný o šafárení FNM s Naftou Gbely, o jeho "vymáhaní" dlhov od neplatičov či o kšeftovaní s bytmi v jeho správe? (Ak by sa, samozrejme, o takýchto metódach mali šancu dozvedieť...)
Ďalšou istotou boli rozličné masové prejavy lojálnosti za socialistický štát a proti Niekoľkým vetám. Dnes sa vyžaduje lojálnosť podobná - nie náhodou na vypočutí vedenia Rádia Slobodná Európa predstaviteľmi Rady SR pre rozhlasové a televízne vysielanie odzneli slová "štátnosť nie je ideologická kategória, lebo štátnosť je posvätná". Kto ju nerešpektuje podľa predstáv súčasných mocných, stáva sa terčom rozličných nechutných obvinení. Nechcem teraz dumať nad tým, či aj česko-slovenská alebo uhorská štátnosť boli pre súčasných apologétov posvätnosti slovenskej štátnosti posvätné... So slovenskou štátnosťou sa však nespájajú len posvätné či "vysoké" hodnoty, ktoré by ako-tak odôvodňovali spomínané tvrdenie - čo dokladuje množstvo konkrétnych prejavov nositeľov moci, realizátorov slovenskej štátnosti v čase a priestore. Je vari "proslovenské" (a teda logicky následne aj posvätné) nekompetentné odvolávanie odborníkov, rozkrádanie národného majetku, prenasledovanie nositeľov odlišných názorov, ohrozovanie štátu jeho zámerným izolovaním od skutočných bezpečnostných záruk?
