Téza o tom, že niekto politicky porazený sa už nemôže vrátiť a získať víťazstvo, je dávno prekonaná. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko – pozrime sa na už raz porazeného Viktora Orbána alebo už raz porazeného Roberta Fica.
Napriek tomu platí, že politika nemá rada porazených a obľubuje víťazov. Dlhodobé porážky nevyhnutne vedú k postupnému odchodu do zabudnutia (pozdravujeme Vladimíra Mečiara).
Výsledky komunálnych volieb sú jedným z ďalších momentov, keď aj tí v postupnom úpadku (Smer), tí bez žiadnych štruktúr (OĽaNO, SaS), nováčikovia (Spolu, PS) a s nimi všetci ostatní sa snažia interpretovať ako svoju výhru.
Jednoducho preto, že komplikovanosť výsledkov to dovoľuje. Môžeme na ne pozerať cez počet starostov v obciach, hoci môže ísť o tie najmenšie dedinky, alebo cez počet poslancov, ktorých je celkovo vyše 20-tisíc, cez zisk krajských miest, alebo jednoducho len percentuálny nárast výsledku jednotlivých strán od posledných volieb.
Rok zmien: Padali symboly moci, o demokraciu treba stále bojovať Čítajte A preto to po komunálnych voľbách vyzeralo takto (ako to pekne zhrnuli sociálne siete):
Robert Fico: Stranícky sme voľby vyhrali. Opozícia reálne neexistuje.
Andrej Danko: SNS dosiahla historický úspech.
Béla Bugár: Chceli sme zvýšiť počet poslancov o 10 percent, uspeli sme o 30 percent.
Miroslav Beblavý: Vyhrali sme v hlavnom meste a Košiciach, ale spolu slávime víťazstvá po celom Slovensku.
Boris Kollár: Dosiahli sme najlepší výsledok spomedzi parlamentných opozičných strán.
